Nastal deň, kedy sa rozlúčime s Rímom a vyberieme sa ešte južnejšie, do Neapola a odtiaľ k Jadranskému moru do Vieste. Mali sme dosť cestovať autom s niekoľkými zastávkami (Napoli, Pompei, Candella). Privstali sme si preto, aby sme nemali zasa časový stres, posledné raňajky v Ríme, skontroloval som čelné sklo na aute, ktoré našťastie už ďalej nepráskalo, zaplatili sme, nahodili batožinu a vybrali sme sa na cestu.Cesta z Ríma
Keďže bol pondelok ráno, očakával som trošku viac áut na cestách, čo sa však naplnilo len z časti. Od hotela sme sa vcelku svižne dostali až na obchvat, kde doprava zastavila vďaka zápche na vjazde do Ríma, na čo som po zopár minútach došiel a pokračovali sme na diaľnicu.
Po ceste sme potrebovali natankovať, takže po asi hodine jazdy sme odbočili na benzínku Esso. Už z diaľky na nás mával jeden obsluhujúci, že nech zastanem na stojane úplne naľavo, čo som aj tak plánoval. Vystúpil som, otvoril nádrž, dal do nej hadicu a nič. Tak znova a nič, benzín nešiel, dokonca ani cena nenaskočila. Pribehol jeden z obsluhy, dal hadicu na stojan, potom do nádrže, ale nič. Až na tretí krát a mu to podarilo a konečne začal tiecť benzín. Poslal ma že môžem ísť zaplatiť, presne ako na Slovensku.Tak so pošiel k takému pultíku, vybral som kreditku, podal obsluhe, on to pretiahol cez mašinku a podal mi ju že nech naťukám kód. A tam vidím sumu rovných 100 EUR. Prvé, čo ma napadlo bolo, že akosi veľa, ale bol tu najdrahší benzín aký som kedy tankoval, liter stál 1.89 EUR, tak som si myslel, že to môže byť. Ďalej ma napadlo, že tu asi netankujú viac ako za 100 EUR. Ale zasa ak by došiel niekto s väčšou nádržou, tak tomu aj u nás vyjde za viac ako 100 EUR. Potom ma napadlo, že to asi tak zarovnal, dotlačil na 100 EUR, že taká nejaká náhoda.
Zadal som PIN, zaplatil som a sadol som si do auta. Blok som samozrejme dostal len s výpisom 100 EUR bez rozpisu tovaru. Ešte som sa pozrel na stojan, že koľko tu stojí ten benzín, lebo nejako sa mi to nezdalo. Ale na stojane už bolo len 100 EUR, množstvo a cena za liter boli prázdne. A už som mal veľké podozrenie. Pumpári však nevedeli po anglicky, odhadom som si vypočítal, že to bolo len pár EUR a už sme meškali, tak som sa rozhodol že kašlem na to.
Doma som si potom vypočítal, že ma naozaj oklamali, približne o 8 EUR, čo ma teda naštvalo, ale už bolo neskoro. To bolo tretí krát, čo som sa nechal napáliť. Zuzka ešte po ceste prepočítala podobné číslo, tak som sa hrozne nahneval a povedal som, že už nebudem žiadnemu talianovi veriť. Bohužiaľ, oni si za to môžu. Odvtedy som nikoho k autu nepustil.
Príchod do Neapola
Išli sme teda ďalej, Neapol sa blížil. Zároveň aj cesta sa začala meniť, skončila sa diaľnica a pokračovala dvojprúdovka, ovšem lemovaná betónovými panelmi. Na ceste začínal byť akýsi chaos, blinkre už nikto nepoužíval a keď sme odbočili smerom na Napoli, prestali platiť aj jazdné pruhy. Zišli sme dole z diaľnice a dostali sme sa na neapolské ulice, ktoré boli v tomto úseku ešte kvalitné.Zrazu som v diaľke zbadal akosi veľa áut. Bola to dopravná zápcha, do ktorej sme sa dostali. Lenže v Neapole majú dopravné zápchy svoje pravidlá. Naša strana cesty mala síce nakreslené dva pruhy, reálne však tu stálo 4 až 5 pruhov áut, pričom ten úplne ľavý pruh už stál v protismere. A čo teraz, čo mám robiť ? Zobral som to teda defenzívne, postavil som sa napravo a išiel som si v pravom pruhu, v podstate cez 2 pruhy áut stojacich v kolóne.
Zrazu sa ozvala navigácia, že na kruhovom objazde mám použiť druhý výjazd. Problém bol však ten, že to znamenalo ísť doľava, pri čom ja som stál úplne vpravo. Takže blinker doľava a snažil som sa prejsť. Po chvíľke som sa tam aj dostal. Došli sme na ten kruhový objazd, ktorý však vyzeral ako sud v strede križovatky a okolo neho nahádzané dookola bielo-červené obrubníky. Tak som ho obišiel a pokračoval ulicou ďalej.
Prišli sme na niečo ako tankodrom. Ulica bola pokrytá mačacími hlavami namiesto asfaltu, miestami boli kamene vypadané a zaliate betónom do hrboľa. Moje auto začalo skuvíňať, toto bolo na hranici únosnosti, to už môžem jazdiť aj k Dunaju keď jazdím po takejto ceste.
Prechod cez Neapol
Čo ma však začalo viac štvať bolo, že sme mali prejsť len 1 km a mali sme byť v Neapole na plánovanom parkovisku. A my sme prešli už výrazne viac a ešte nie sme ani pri prístave, pričom diaľnica mala končiť práve tam. Tušil som, že navigácia našla kratšiu trasu. Ale už bolo neskoro. V kolóne stojacich áut sme spoznali črty prístavu. Tak aspoň toto. Ale navigácia stále písala viac ako kilometer k parkovisku a my sme v podstate stáli.Postupne sme sa dostali až k parkovisku a tu nastala tá tragédia. Parkovisko bolo na opačnej strane tejto dvojprúdovej cesty a navigácia nás navigovala na otočku, ktorá bola zablokovaná betónovými zátarasmi. V podstate celé mesto bolo plné betónových zátarasov. Takže sme sa dostali až k tunelu. Tu sme zistili, že tu robia nejaké kontroly a práve preto tu bola zápcha. Prešli sme na druhú stranu tunela a tu bola situácia v doprave otrasná. Snažili sme sa dostať na druhú stranu, navigácia nás stále navádzala na kruhový objazd, kde výjazd bol zablokovaný zátarasmi. Všade okolo nás nervózni vodiči, tesnotky medzi autami. Dopravné predpisy tu nič neznamenali, pruhy boli zbytočnosť tak isto ako dopravné značky. Semafory sa dodržiavali podľa potreby. Jednoducho chaos, stres, trúbenie.
Tu sa pozastavím nad vozovým parkom. Náš naleštený pomarančový Focus ST tu bol v silnom kontraste s okolitými autami. Obvyklým autom bol Fiat Punto alebo Fiat Uno. Dovolím si povedať, že ani jedno auto nemalo karosériu v poriadku, určite až na výnimky, ktoré som však v tom strese nevnímal. Obyčajne mali autá preliačené aspoň blatníky, výnimkou neboli ani autá, ktoré okrem strechy mali všetky plechy pokrčené. Ďalším klasickým znakom auta z Neapola boli visiacie hadice a kusy krytov z podvozku. Netrvalo dlho a uvedomil som si, že naša leštenka sa pohybuje medzi vrakmi a silno mi to pripomínalo anglické demolition derby, kde autá do seba narážajú dovtedy, pokiaľ nezostane pojazdné len jedno. V duchu som sa modlil, aby ma z tejto hry vyradili.
Únik z Neapola
Vráťme sa však k jazde cez Neapol. Sedeli sme v aute už 1.5 hodiny a stále nič. Parkovisko žiadne, teda parkovisko bolo všade, pretože ak niekto potreboval zaparkovať, tak sa pretlačil na kraj a tak, ako sa mu podarilo prísť, tak to odstavil a odišiel preč, aj keď zablokoval nejaké iné auto. Na toto som ja nervy nemal, ja som potreboval normálne parkovisko, ktoré tu však nikde nebolo. Takže padlo rozhodnutie, že kašleme na Neapol a ideme preč. Teraz nastala úloha - opustiť mesto. Navigácia stále videla ako najlepšie riešenie ten kruháč. Ja som sa rozhodol ísť na vlastnú päsť a vybral som sa smerom hore do kopca. Po zopár minútach blúdenia v uličkách aj navigácia pochopila, že nemá zmysel otáčať sa ísť späť na kruháč a radila nám cestu na druhú stranu cez kopec, čo znamenalo 8 km cez obytné časti.Najskôr bolo všetko parádne, cesta bola asfaltová, plynula rýchlo a my sme si povzdychli, že konečne ideme preč zo tohoto mesta, kde by sme sa báli čo i len vystúpiť z auta, keď sme to všetko videli a zažili. Neskôr sme sa však dostali znova na mačacie hlavy a znova do dopravnej zápchy. Už sme prichádzali o rozum. Bol som extrémne unavený a neustále som sa bál, že tam niekto do mňa nabúra. Dopravné predpisy neplatili, mapa ciest v navigácii bola nepresná. Dopravné tabule tu neboli a ak nejaká bola, tak smerovala do ulice, odkiaľ som nevedel, kam mám ísť ďalej. V tejto chvíli sme boli asi úplne na dne, to boli najhoršie chvíle v Taliansku. Pre mňa to bol v živote najhorší zážitok za volantom.
Časom sme sa však dostali z mesta von. Akosi sme sa dostali na diaľničný privádzač, ktorý nás dostal až na diaľnicu. Ovšem aj na privádzači sa ešte prejavoval chaos. Keďže tu bola značka max 50 km/h, tak som išiel tak 60 km/h. Ovšem jednému Puntu za mnou to nestačilo. Aj keď obidve strany boli lemované betónovými zátarasmi a bolo tam miesta ledva na 2 autá, rozhodol sa domorodec vykonať predbiehací manéver. V spätnom zrkadle som videl, ako sa zaradil doľava a približoval sa. Takže ja som sa zaradil doprava a pokračoval som.
Punto s preliačinami po celej prednej časti sa približovalo, ale akosi pomaly, kopec mu očividne robil problém. Keď už bol úplne blízko pri mne, tak sa zrazu cesta zúžila, ľavá strana betónov sa začala približovať tej pravej. Ja som už išiel úplne tesne pri betónoch, ale domorodec to nevzdával. Už bol na úrovni mojich zadných dverí a išiel tesne nalepený na betón na ľavej strane a na jeho pravej strane som bol ja, s medzerou asi 30 cm. Našťastie to však vzdal a zaradil sa za mňa. Tu som si fakt myslel, že do mňa narazí. Ale našťastie sme prežili Neapol bez jedinej ujmy. Až na to, že sme tam vôbec nevystúpili z auta.
Prišli sme teda na diaľnicu. Došli sme až k mýtu a chcel som si vybrať klasický mýtny lístoček. S prekvapením som zistil že tu v okolí Neapolu sa neplatí na konci diaľnice, ale už na začiatku. Rýchlo sme našli 2 EUR na mýto a leteli sme z Neapolu preč. Našim cieľom boli Pompeje.
Pompeje
Pri zjazde dole z diaľnice sme boli okamžite pri cieli. Turistické autobusy prezradzovali, že sme už tam. Avšak ja som mal nájdené parkovisko vzdialené ešte kilometer. V tom pred naše auto predstúpil akýsi pán, ktorý nás volal na parkovisko. Cena bola myslím 5 EUR na celý deň, čo sa mi teda zdalo veľa na čo nám ponúkol parkovanie zadarmo ak navštívime jeho pizzeriu. Tak som súhlasil a zabočili sme k nemu do dvora. Tam som zrazu zbadal, že je to len úzka ulička, kde sa ledva zmestia 2 autá vedľa seba. Nejako som to tam zaparkoval a modlil som sa, aby nejaký ďalší návštevník nepohladil svojim autom naše auto. Vtedy som bol v podstate úplne mimo. Bol som brutálne unavený, nekoncentrovaný a všetko mi tak dlho trvalo.Vybrali sme sa teda hore kopcom k pamiatkam. Zaplatili sme si lístky a sadli sme si len tak pri bráne na asi 10 až 15 minút, aby sme sa ukľudnili a mohli pokračovať ďalej. Medzitým sme sledovali sprievodcov pri bráne, ktorí si hľadali klientov. Pobehovali so slovami “Speaking guy” a takto oslovovali každého návštevníka. Nebol tu až taký nápor turistov, ako som očakával, čo mi padlo celkom vhod.
Vybrali sme sa teda pozrieť sa na tieto ruiny rímskeho mesta. Očakával som, že tu snáď toho bude viac ako v Ríme, kde to starovekého Ríma už nezostalo skoro nič, len úplné ruiny. Prvé, čo ma prekvapilo, boli obrovské kamene n príjazdovej ceste. Bola to pôvodná dlažba mestských ciest. Všetky cesty v meste boli takto upravené. Kamene poukladané dokonale jeden vedľa druhého a mali dokonca aj obrubníky. Tak toto som v Ríme teda nevidel. Postúpili sme troška ďalej, prišli sme na akési námestie, kde ešte stáli stĺpy, boli tu vidieť pozostatky asi fontán alebo oltárov alebo nejakých takých kameňov. Všade dookola boli vidieť múry domov a ulice. Tak už teraz som mal z tohoto miesta viac vyžitia ako zo zrúcanín v Ríme. Tu si človek mohol veľmi ľahko predstaviť, ako to tu asi vyzeralo.
Vybrali sme sa teda do jednej uličky na prechádzku a snažili sme sa zabudnúť na hnusný Neapol. Všímali sme si podaktoré zachovalé detaily ako stĺporadia, maľby či podlahové mozaiky. Bolo tu toho tak veľa a omnoho viac nám to pripomínalo pamiatky z Grécka či z Egypta. Staroveký Rím sme našli tu.
Zuzka si všimla zaujímavú vec. Múry po našej ľavej strane boli očividne hlavné vchody do domov s nádvoriami, miestami aj pekne zachovanými. Boli tam nádvoria alebo veľké miestnosti. Avšak múry na pravej strane boli úplne iné. Očividne tu boli len akési malé miestnosti so vstupom z ulice. Najskôr sme nechápali že prečo to tak je ale neskôr sme si toto isté všimli v prímorských mestečkách a bolo jasné, že na ľavej strane boli obytné domy a na pravej strane boli len akési technické miestnosti bez okien, niečo ako pivnice.
Po krátkej prechádzke po Pompejách, kde bol mimochodom nádherný výhľad do údolia, sme sa pobrali ďalej. Čakal nás prejazd na druhú stranu Talianska. Ovšem ešte sme išli po auto a keďže sme boli hladní, tak sme sa teda išli najesť do tej pizzerie vo dvore, kde sme parkovali. Tu sme dostali najhoršie jedlo v Taliansku, bolo to odporné oproti tej pizzi v Benátkach. Ale hlad je nepriateľ, ktorého sa treba zbaviť a tak nám postačilo aj toto. Zaplatili sme a pokračovali sme ďalej.Na druhú stranu Talianska
Na druhej strane nás čakala pôvodná zastávka, Candela. Tú sme len pozreli z diaľnice a pokračovali sme smerom na Foggiu. Cez tú sme mali len prejsť, tak som očakával, že to bude rýchlo za nami. Ale navigácia sa rozhodla, že treba ísť cez stred mesta a tak sme si ešte vystáli malú zápchu a už sme vychádzali z mesta. Treba však podotknúť, že táto časť Talianska je tiež nádherná a pôsobila na mňa tak ukľudňujúco.
Pokračovali sme ďalej, cesta bola v podstate úplne prázdna, auto sme stretávali len výnimočne. Vošli sme do tunela a zbadal som, že za nami sa približovalo akési auto. Išiel som 100 km/h, ale on išiel výrazne rýchlejšie. Tunel bol obojsmerný, čiže našim smerom išiel len jeden pruh, druhý pruh bol protismer, v strede nakreslená dvojitá čiara. Spoznával som za nami dodávku, ktorá bola riadne rozbehnutá. Zrazu sme sa dostali až k zákrute v tuneli a práve v tomto mieste sa rozhodol domorodec v dodávke, že nás predbehne. Neveril som tomu, čo spravil. Tunel, dvojitá plná, prekročená rýchlosť a zákruta a on nás predbiehal. Chvalabohu sa nám nič nestalo.Vieste
Prešli sme na druhú stranu pohoria, navštívili sme akýsi maják, spravili zasa zopár fotiek nádherného pobrežia a už sme aj boli vo Vieste, v cieli našej cesty. Malé mestečko so skalnatým výbežkom, na ktorom bola postavená pevnosť a s majákom na konci. Prístav plný lodiek, pláže plné lehátok. Avšak už bolo neskoro, takže sme išli rovno do hotela.Hotel bol vcelku nový, bolo vidieť ešte pozostatky po stavebnej činnosti, ale služieb sa to nijako nedotklo. Na recepcii nám oznámili príjemnú správu a to že napriek k tomu, že sme si objednali štandardnú izbu, tak sme dostali izbu deluxe, pretože hotel je skoro prázdny. Poďakovali sme s úsmevom a vybrali sme sa na izbu. Tá bola príjemne zariadená, dostatok priestoru, veľká kúpeľňa a ako bonbónik sme mali balkón s výhľadom na more. Romantická izbička deluxe.
Keďže bol už neskorý večer, dali sme si ako večeru rôzne sladké a slané veci, ktoré nám zostali z cesty, spravili sme si ešte krátku prechádzku po blízkom okolí, ktoré bolo absolútne vyľudnené a pobrali sme sa spať. Boli sme naozaj unavení. Dnešný deň bol otrasný aj krásny. Katastrofálny začiatok či už na benzínke, kde nás oklamali, potom to bludisko v Neapole a otrasná doprava, na druhej strane však tu vo Vieste bolo nádherne, úžasne a ukľudňujúco. Na ďalší deň sme mali v pláne zostať vo Vieste, prejsť si mesto a hlavne odpočívať.
Komentáre