Zobudili sme sa do slnečného rána. Deň pred tým tu pršalo, ovšem teraz bola obloha modručká plná nevinných obláčikov. Ráno bolo len okolo 20 stupňov a predpoveď takisto vravela len o 24 stupňoch cez deň. Nie je to síce nič extra pre pobyt pri mori, znamenalo to zároveň, že do mora nepôjdeme. Nám to však akosi nechýbalo a nežnejšia polovička sa tešila na romantickú prechádzku po mestečku.
Dali sme si raňajky, ktoré boli vcelku bohaté, podľa manželky tie najlepšie, ktoré sme na dovolenke mali. Bolo to aj vďaka veľkému výberu ovocia a zeleniny. Ja som si dal klasicky pečivo s maslom, prosciuttom a syrom. Zobrali sme foťák, chytili sa za ruky a vybrali sme sa do mestečka, ktoré bolo od nás vzdialené asi jeden kilometer.
Vieste
Pláže, okolo ktorých sme prechádzali, boli úplne prázdne. Bolo veterno a chladno, takže nikto do vody nešiel. Stretnúť človeka bolo niečo výnimočné, pobrežie bolo úplne prázdne. A podobne to bolo aj v meste. Nikde nikto nebol, prázdne ulice. Až časom, keď sme si sadli na kávu, sa objavili aj turisti a domáci obyvatelia. Čo už, boli sme tu mimo sezóny, ale aspoň je tu kľud. Vybrali sme sa do starého mesta, do malebných uličiek, ktoré boli uzučké, auto sa tam určite nevmestilo. Kto vie ako si domov vozia veci typu chladnička.
Vybehli sme hore na kopec, kde bola pevnosť, Bohužiaľ, pevnosť ešte stále slúži armáde, takže sme si z hora len vychutnali nádherné výhľady na mesto a more. Zbehli sme potom ešte dole do mesta a sadli sme si na breh mora, ktorý bol lemovaný veľkými kameňmi. Tu sme si na chvíľku sadli a kochali sa výhľadom na mesto a na neďaleký maják. Potom sme ešte prešli na úplný koniec mesta, až ku kostolu a mali sme to už celé zmáknuté.
Večer na balkóne
Pobrali sme sa teda pomaly cez mesto späť na hotel. Keďže bolo chladno tak nám kúpanie odpadlo. Hľadali sme, ako strávime poobedie, keďže sme sem aj tak prišli oddychovať. Zuzka si vybrala poobedňajší spánok, ja som sa v neďalekom obchode rozhodol poobedie stráviť s flašou vína na balkóne. Skočili sme ešte na obed do blízkej reštaurácie a pobrali sme sa na hotel. Zuzka zaspala, ja som si otvoril vínko a popíjal. Po čase sa Zuzka zobudila a ja som už dopíjal posledný pohár vína. Vcelku ma to vzalo, takže večernú prechádzku sme z technických príčin zrušili. Radšej sme sa rozprávali na balkóne a plánovali našu ďalšiu cestu. Mali sme v pláne presun do San Marina cez Termoli a Anconu.
Ovšem zaznamenali sme aj ďalšiu informáciu, nie veľmi príjemnú. Oblasť okolo Bologne opäť zasiahlo zemetrasenie a tentokrát to už bolo cítiť aj v Bologni. Mne to v danom stave nerobilo žiadne vrásky na čele a s úsmevom som komentoval, že to nič nie je, že v Bologni nie sú žiadne škody. Ale Zuzka už bola dosť nervózna a navrhla, aby sme radšej túto zastávku vynechali. Ja som bol však v tom čase odvážny a ešte som si dával nádej, že toto mesto navštívime.
Vybehli sme hore na kopec, kde bola pevnosť, Bohužiaľ, pevnosť ešte stále slúži armáde, takže sme si z hora len vychutnali nádherné výhľady na mesto a more. Zbehli sme potom ešte dole do mesta a sadli sme si na breh mora, ktorý bol lemovaný veľkými kameňmi. Tu sme si na chvíľku sadli a kochali sa výhľadom na mesto a na neďaleký maják. Potom sme ešte prešli na úplný koniec mesta, až ku kostolu a mali sme to už celé zmáknuté.
Komentáre