Ráno sme sa opäť pokúsili vybabrať s davmi ľudí, taký bol aspoň plán. Dali sme si narýchlo raňajky a hybaj na metro. V ten deň bola nedeľa, čiže nečakali sme žiadny nápor ľudí v dopravných prostriedkoch. Aj tak bolo, metro bolo v podstate prázdne. Na stanici Termini sme prestúpili na druhú linku smerom do Vatikánu a na nám už známej stanici Ottaviano sme vystúpili.
Parádne bolo, že nás už neotravovali pochybný sprievodcovia Vatikánskym múzeom, takže sme sa vybrali poloprázdnymi ulicami smerom na Námestie sv. Petra. Boli sme plní očakávania, či nám náš plán vyjde. Akonáhle sme bol na námestí, bol nám jasné, že plán vyšiel do poslednej bodky. Nejakí ľudia tu boli, ale s kľudom to môžme označiť za prázdne námestie. Rýchlo sme si ešte spravili fotografie prázdneho námestia a vybrali sme sa do baziliky.
Bazilika sv. Petra
Tu sme vôbec nemuseli čakať. Prišli sme na miesto pred 9:00 a oplatilo sa. Okrem zopár ľudí stojacich pred skenerom sme vôbec nečakali v rade. Plynulo sme prešli po okraji námestia až k bazilike. Prvé, čo sme si všimli, boli mohutné stĺpy. Z diaľky vyzerajú ako normálne, nič výnimočné. A predsa boli iné, teda minimálne ich veľkosť. Obrovské hrubé stĺpy, ktoré sa zospodu zdali že končia až v nebi. Tu som prvý krát pocítil ten pocit bezvýznamného človeka. Pripadal som si taký malý, nič neznamenajúci oproti tomu stĺpu.
Vošli sme dnu, do akejsi predsiene, ktorá bola lemovaná tými megastĺpami. Strop tejto akoby miestnosti mal nádherné reliéfy v krémovej farbe. Dokonalá práca, dokonalé umelecké dielo. Začal som pociťovať veľkosť tohoto najväčšieho chrámu na svete.
Prešli sme vstupnými dverami a tam sa ukázala táto stavba v plnej kráse. Neskutočne dlhý chrám. Ťažko sa opisuje jeho veľkosť. Na dĺžku bol veľký ako 2 futbalové ihriská, ľudia na opačnej strane sa už vlastne strácali. Mohutné stĺpy, ktoré podopierali ohromnú klenbu nad nami, obrovský priestor chrámu a všade prítomné zlato a ornamenty, to boli prvé veci, ktoré na nás zapôsobili. Tak ak toto postavili v 16. storočí, tak to muselo na ľudí pôsobiť ako vesmírne misie v súčasnosti.
Ten pocit, ktorý ma oblapil pri vstupe, ten je ťažko opísateľný. Bol to pocit akejsi bezmocnosti, strata osobného významu a takisto čosi čudné, čo som pocítil len tu. To miesto niečo vyžarovalo, niečo neopísateľné, niečo kúzelné. Snáď aj preto, že tento obrovský priestor pôsobil ako niečo nadľudské aj v súčasnosti. Zopár minút som si tento pocit vychutnával, len tak, stál som na kraji v strede oblúka a kochal som sa.
Začal som si všímať detaily. Sú tu stĺpy, len ľudia sú pri nich akosi malí. V skutočnosti sú to megastĺpy. Ich ozdobný podstavec bol vysoký asi 1.5 metra a pôdorys stĺpov bol veľký ako jednoizbový byt. Neskutočná masa kamenia, ktorá ešte bola aj nádherne ozdobená. Pod prvými stĺpmi bola nádobka so svätenou vodou, ktorú držali dvaja anjelici. Takto sa to zdalo z diaľky. V skutočnosti to obrovská mysa, ktorú držali dvaja anjeli v nadľudskej veľkosti. Takýto klam vytváral tento obrovský chrám. Človek strácal pojem o veľkosti, veci, ktoré sa zdali normálne boli v skutočnosti obrovské.
Kochali sme sa aj výzdobou. Či to už boli maľby, reliéfy alebo aj obrazy a súsošia. Všade bol prítomný mramor a zlato. Nádherné boli kupole, ktoré žiarili farbami a zlatom a boli do najmenšieho detailu dokonalé. Bohato vyzdobený každý kúsok stien, stĺpov a podlahy. Nádherná bola aj hra svetla, ktorá vnášala do chrámu niečo iné. Očividne si stavitelia dali záležať na tom, aby táto stavba bola naozaj výnimočná. A opäť sa vrátim k myšlienke, ako museli tento chrám vnímať veriaci v 16. storočí.
Keď sme sa posunuli ďalej dopredu, zistili sme, že sa tam konala omša, takže nás tam nevpustili. Zostali sme opodiaľ stáť pri majestátnom tmavom baldachýne. Od začiatku chrámu sa zdal ako niečo premiestniteľné, čo len stojí uprostred. Avšak takto z blízka sa to javí ako niečo úplne iné, ako zas a znova niečo obrovské. Veď tie stĺpiky sú vlastne mohutné stĺpy a celé je to neskutočne vysoké (29 metrov).
Na tomto mieste sme sa zároveň dostali na miesto, kde som sa najviac tešil - boli sme pod kupolou. Človek si to až pomaly neuvedomil, že je pod niekdajšou najväčšou kupolou na svete. Ako si tam do toho celého zapadla, akoby tam patrila. A ak si uvedomím, že tie stĺpy, anjeli a vôbec všetko v chráme je obrovské, tak aj táto kupola je potom obrovská. A aká bola veľká ? No z jednej strany na druhú a bola neskutočne vysoká. V skutočných číslach priemer kupole 42 metrov, výška kupole 92 metrov, teda vrchol kupole bol vtedy 136 metrov nad našimi hlavami.
Kupola
Po čase sme si prešli každý dostupný kútik chrámu a pobrali sme sa ešte na kupolu, kde sa dalo ísť výťahom. Avšak tento “výlet” bol vlastne len na strechu baziliky, kde kupola ešte len začínala. Vystúpili sme teda z výťahu a boli sme na streche. Pred nami sa rozpínala kupola a vedľa nej ešte ďalšie stavby, napríklad aj obchody so suvenírmi. Neskutočné, že na vrchu chrámu sú ešte ďalšie stavby, ktorým by sa za normálnych okolností v bežnom živote ešte kopali základy. Tak potom aká mohutná musí byť táto stavba.
Vybrali sme do kupoly. Dostali sme sa dnu do chrámu avšak vo výške 50 metrov, v miestach, kde začína k nebu stúpať kupola. Pred nami sa ukázala nádherná mozaiková výzdoba kupole. Či naozaj všetko bolo z mozaiky, to si netrúfam povedať, isté však je že pokiaľ sme videli, všade bola mozaika. Bolo to nádherné. Maličkí ľudkovia pod nami a majestátna kupola nad nami. Koniec kupole sa zdal byť stále nekonečne ďaleko. Aj keď sme vyšli dosť vysoko, stále sa zdá byť tak vzdialený.
Až úplne hore na vrchol
Podarilo sa mi presvedčiť manželku, že podľa českého turistického “když už jsme tady” by sme sa mohli pozrieť aj hore na vrch kupole. Nebola s týmto rozhodnutím úplne zmierená, ale náznak súhlasu mi postačil na to, aby sme sa vybrali cestou hore. Po ceste nás čakala tabuľka po anglicky s upozornením, že najbližšia plocha na zastavenie je až po tuším 300 schodoch. Dovolil som si o nej neinformovať hneď na začiatku, ale až po čase, keď už nebola cesta späť.
Najprv sme išli po zatočenej chodbičke, ktorá trocha stúpala vo vnútri kupole, očividne sme stúpali hore na vrchol. Fakt že som si nemyslel, že by to mohlo byť duté. Myslel som si, že kupola je len jedna vrstva. Ale omyl, sú to dve vrstvy medzi ktorými je dutina. Po čase sme k točitému schodisku, po ktorom sme začali stúpať hore. A bolo naozaj nekonečné. Stále hore, a hore, a hore …. úzke schody, moje nohy sa ledva zmestili na schodíky.Tu ma opustili všetky sily, aj keď som to ako správny samec nepriznal. Po skončení točitého schodiska sme pokračovali schodmi ďalej vo vnútri kupole. Ale návrh mojej samičky na krátky odpočinok pri prvom okienku mi prišiel úplne vhod. Takže sme sa postavili na kraji pri najbližšom okienku a tvárili sme sa, že si fotíme výhľad na mesto. Medzitým nás predbehla skupinka, ktorá nás už dobiehala a my odpočívajúc sme ich pustili, aké to gantlemantské gesto.
Po čase sme pokračovali ďalej smerom na vrchol. Zrazu sa steny začali nakláňať na pravú stranu. Očividne sme sa už blížili k vrcholu. Zuzka ešte prešla tento úsek normálne, ovšem ja som dosť vysoký a tak som sa musel opierať o pravú stenu a pomaly ručkovať smerom hore. Zrazu sme prišli ku schodisku, ktoré už stúpalo priamo hore. Najprv išlo kľukato zo strany na stranu a na konci už šlo len priamo hore. Ovšem vďaka svojej výške a objemu som mal miestami problém prejsť niektorými časťami, dokonca som sa musel aj preliať cez roh zábradlia.
Dorazili sme až na vrchol, posledný kúsok schodiska a boli sme tam. Pred nami sa rozprestieral celý Rím. Ovšem nájsť miesto bolo dosť náročné, pretože tam bolo dosť veľa ľudí. Všetci sa fotili a ukazovali si rímske pamiatky prstom. A to isté sme chceli aj my. Výhľad bol naozaj majestátny. Človek si podľa mňa až odtiaľto uvedomí, aký je tento chrám obrovský. Pri predstave, že od mojimi nohami je len obal kupole a potom 130 metrov priestoru až na podlahu chrámu, som si uvedomil, čo dokázali stavitelia v 16 storočí. Je to úžasná stavba, ktorú by možno nik nepostavil.
Výhľad bol úžasný, celý Rím sme mali ako na tácke. Bolo vidieť úplne všetko, čo je v Ríme významné: Coloseo, Monument, Pantheon, Anjelský hrad. Bolo to také pekné ukončenie a zrekapitulovanie našich potuliek po Ríme. Videli sme z výšky aj Vatikánske záhrady, pekne upravené ale pravdu povediac, okrem jednej fontány sme tam nezbadali nič úžasné. Videli sme aj námestie sv. Petra, ktoré sa začalo zapĺňať turistami a z tejto výšky sa turisti zdali byť takí malí. Videli sme Tiberu, ako sa vrtí stredom mesta. Toto je Rím, mesto miest.
Zdržali sme sa hore nejakú chvíľku, čas sme vtedy nevnímali, a vybrali sme sa smerom dole. A tu bola zasa adrenalínová jazda, tentokrát smerom dole v poradí preliatie brucha cez zábradlie, obúchanie hlavy, ručkovanie, nekonečné schody, dlhá točená chodba a konečne východ na strechu. Nastúpili sme do výťahu a ten nás po čase vysadil v vnútri chrámu. Len sa otvorili dvere a boli sme zasa tam. Len s jedným rozdielom - turistov tu bolo akosi omnoho viac. Vyšli sme von, posledný krát sme sa pozreli na tento zázrak a pobrali sme sa ďalej.
Severné mesto
Dnes bolo v pláne prejsť si severnou časťou mesta. Preto sme sa z Vatikánu vybrali na metro, prešli sme 2 zastávky vystúpili sme na námestí Piaza del Popolo. Námestie bolo práve v rekonštrukcii a tak sme sa tu ani veľmi nezdržali a pobrali sme sa do blízkeho parku. Bohužiaľ, zasa sme museli ísť do mierneho kopca, čo sa mojej polovičke zasa nepáčilo, ale “když už jsme tady”...
Do parku na kopci sme prišli troška zadychčaní, tak sme si išli sadnúť na lavičku. Vtom prišiel nejaký muž s očividne indickými predkami. A začal Zuzke núkať ružu, ktorú sme odmietali. Na to on že to rozdáva, pre šťastie. Uveril som, že je to možno naozaj taký dobrák, dokonca nám s venovaním šťastia namontoval na ruky akési indické motúziky. A keď domontoval, otočil sa so slovami “tak kamarát a teraz zaplať, toto nebolo zadarmo”. Prišlo mi ľúto, že som zasa naletel, a tak som mu dal jedno Euro. Jemu sa to zdalo málo. Tak si hovorím že budem dobrý človek a dal som mu ešte jedno Euro. A on drzo že to je málo, že päť Euro chce. To ma už vytočilo a keby som mohol, tak mu tie 2 Euro zoberiem. Ale nemal som vtedy na to gule a bol som fakt sklamaný, tak našťastie odišiel so zárobkom 2 Euro za 3 minúty. Len čo nás znechutil a nechali sme sa druhý krát napáliť.
Najlepší obed
Parkom sme prešli dosť rýchlo, nemali sme sa ani kde zastaviť, nejako sme tam zablúdili. Vyšli sme von až pri hradbách a pobrali sme sa smerom späť do centra k španielskym schodom. Avšak dostali sme hlad, tak sme si sadli na obed len tak k stolom pri chodníku. Zistili sme, že to bola libanonská reštaurácia. Hlad však nepustil a tak sme zostali na obed. Ten bol výborný, ja som si dal akúsi arabskú špecialitu s kuskusom, Zuzka si dala konečne miešaný šalát. Na začiatok sme dostali predjedlo, ktorým bol arabský chlieb s akousi omáčkou a olivami, fakt veľmi dobré. Potom sme dostali hlavné jedlo, ktoré bolo tiež vynikajúce a na konci kávička, ktorá ukončila tento najlepší obed, ktorý sme v Ríme mali. Takže dvaja slováci v talianskom Ríme si pri španielských schodoch v libanonskej reštaurácii dávali marockú špecialitu.
Španielske schody
Oddýchnutí na najedení sme sa pobrali k španielskym schodom. Bola tu kopa ľudí, ktorí posedávali na schodoch a rozprávali sa, takže schody sme skoro vôbec nevideli a možno práve o tom to bolo. Pobrali sme sa ďalej, nič také zvláštne tu nebolo. Prešli sme sa uličkami mesta, dokonca niektorými, na ktorých sme už boli a došli sme až na Námestie republiky. Tu už začalo pršať, tak som ešte narýchlo odfotil námestie aj s fontánou, medzitým pouličný predajcovia vymenili mazľavé guličky za dáždniky a mohli sme sa pohnúť smerom na metro, ktoré našťastie bolo hneď na námestí. A zároveň to bola posledná cesta metrom, ktorú sme v Ríme absolvovali.
Večer
Ako bolo zvykom, sme si na verande hotela sadli s pivkom, pokecali sme ako dnes bolo a zároveň aj ako bolo v Ríme celkovo, čo bolo najlepšie (Bazilika sv. Petra, kostol sv. Ignaziusa) a čo nás najviac sklamalo (staroveký Rím, vykopávky). Zároveň sme sa začali tešiť na ďalší deň, pretože nás čakala cesta smer Neapol, Pompei a Vieste. Večer na izbe som ešte spozoroval novú hrozbu nasledujúceho dňa. V Ríme sa hralo finále talianskeho pohára vo futbale. A víťazom sa stal SSC Napoli. To znamenalo, že nás cestou do Neapola môžu sprevádzať podgurážení fanúškovia tohoto klubu, ktorí podľa záberov zo štadióna neboli veľmi vychovaní.
Ovšem večer na izbe sme ešte zaznamenali nepríjemnú správu. V regióne medzi Benátkami a Bolognou bolo dosť silné zemetrasenie. Bolognu sme mali ešte v pláne navštíviť, tak sme sa snažili čo najviac zistiť, čo sa vlastne stalo. Ale okrem spravodajstva v talianskej televízii sme nemali žiadne informácie. Boli sme z toho vcelku rozrušený, ale Rím bol od tejto oblasti dostatočne ďaleko, takže sme nemali obavy. Skôr nás trápila plánovaná návšteva Bologne.
Komentáre