Ráno sme sa zobudili plní očakávaní. Konečne odchádzame. Už ani neviem, čí som sa dobre vyspal, snáď áno. Posledné domáce raňajky, posledná kontrola základných vecí, rozlúčka s mačkami a hurá na výlet. Nasadli sme do auta, kufre sme dali na zadné sedadlá, pretože kufor bol plný vody na pitie a jedla.
Naštartovať GPS, naštartovať navigáciu....neide. Už som nervačil, ešte sme sa ani nepohli. Na toto som čakal celý čas. Smola, ktorá ma sprevádzala posledné týždne, vo mne vyvolala očakávania ďalších problémov. sa musela nejako prejaviť.
Pritom som predtým niekoľko týždňov jazdil s navigáciou, skúšal, či to funguje, všetko bolo ok. A teraz, v deň odchodu, nefunguje.
Takže reštart GPS, reštart telefónu, spárovanie GPS s telefónom, GPS softvér začal fungovať, navigácia tiež, konečne sme mohli vyraziť. Už sme mali zdržanie 15 minút.
Zbehli sme do mesta. Klasické talianske mestečko, boli sme ešte učarovaní oblúkmi, stĺpmi a okenicami. Zbadali sme katedrálu, tak hybaj do nej. Vtedy sme sa prvý krát zoznámili s tým, čo nás bude čakať. Obrovská stavba, mohutná kupola, človek sa cítil veľmi malý. Prvý krát sme sa napojili tým pokojom, ktorý vyžaroval z talianskych kostolov. Tam som prvý krát pocítil, ako dokáže takáto stavba človeka ukľudniť.
Konečne sa sa blížili k hotelu v Campagna Lupia. Toto miesto som mal už preštudované cez Google Maps. Dostali sme izbu a keďže už bolo po šiestej večer, išli sme na večeru do susednej pizzérie. Ale dvere boli zatvorené. Tak sme šli späť do hotela na recepciu, že prečo je to zatvorené. Odpoveď nás vtedy ešte prekvapila: otvárajú až okolo 19:30. Tak sme šli ešte a izbu, o 19:30 sme išli do pizzerie. Tá už bola otvorená. Dali sme si najlepšiu pizzu v mojom živote a išli sme sa vyspať. Na druhý deň nás čakajú Benátky, auto zostane na hoteli a my pôjdeme vlakom.
Naštartovať GPS, naštartovať navigáciu....neide. Už som nervačil, ešte sme sa ani nepohli. Na toto som čakal celý čas. Smola, ktorá ma sprevádzala posledné týždne, vo mne vyvolala očakávania ďalších problémov. sa musela nejako prejaviť.
Pritom som predtým niekoľko týždňov jazdil s navigáciou, skúšal, či to funguje, všetko bolo ok. A teraz, v deň odchodu, nefunguje.
Takže reštart GPS, reštart telefónu, spárovanie GPS s telefónom, GPS softvér začal fungovať, navigácia tiež, konečne sme mohli vyraziť. Už sme mali zdržanie 15 minút.
Po známych cestách
Najkratšia cesta je cez rakúske dediny. Takže sme prešli hraničný priechod, Berg, Kitsee, za Kitsee sme dobehli nejaké auto, naraz prásk, hrozná rana do skla. Určite kameň. Rýchlo sme skontrolovali sklo. Nič sme nevideli, manželka len poznamenala: “tuším si vravel v robote, že keď ťa v pondelok uvidia pri stole, nech ťa neoslovujú, toto bolo ono”. Keďže sme nič na skle nenašli pokračovali sme ďalej.
Cesta ubiehala vcelku rýchlo. Najprv sme šli cez dediny, potom sme vyšli na diaľnicu. Počasie bolo akurát na cestovanie. O 2 hodinky sme boli pri Grazi, kde sme skočili na kávičku a išli sme ďalej. Keďže nám bolo jasné, že benzín v Taliansku je najdrahší, tak sme chceli natankovať ešte v Rakúsku. A keďže sme v tejto oblasti Rakúska boli na dovolenke pred rokom, tak sme poznali malú benzínku blízko diaľnice, kde bol benzín ešte za normálnu rakúsku cenu. Tam sme dali ešte plnú nádrž a vydali sme sa mimo diaľnice do Talianska. Známe cestičky, spomienky na predchádzajúcu dovolenku.
Cesta ubiehala vcelku rýchlo. Najprv sme šli cez dediny, potom sme vyšli na diaľnicu. Počasie bolo akurát na cestovanie. O 2 hodinky sme boli pri Grazi, kde sme skočili na kávičku a išli sme ďalej. Keďže nám bolo jasné, že benzín v Taliansku je najdrahší, tak sme chceli natankovať ešte v Rakúsku. A keďže sme v tejto oblasti Rakúska boli na dovolenke pred rokom, tak sme poznali malú benzínku blízko diaľnice, kde bol benzín ešte za normálnu rakúsku cenu. Tam sme dali ešte plnú nádrž a vydali sme sa mimo diaľnice do Talianska. Známe cestičky, spomienky na predchádzajúcu dovolenku.
A je tu Taliansko
Len čo sme prekročili Talianske hranice, niečo sa zmenilo. Najčastejším autom bol Fiat Punto, najrýchlejším vodičom žena, 50-tka v dedine bolo ako stáť na krajnici, 90 mimo mesta veľmi podobné. Predbiehanie cez plnú čiaru v zákrute začalo byť bežné. Zasa som bol najpomalší. Takže …. meníme zmýšľanie na talianske. Teda mimo dediny 110, v dedine 60, aspoň som lepšie zapadol medzi domácich.
Opustili sme Alpy, vošli sme na rovinu a cesta sa začala nádherne uberať. O chvíľu sme boli v prvom meste, San Daniele del Friuli. Zastávka len na 30 minút, tak sme len tak narýchlo vybehli do mesta. Zastavili sme niekde na námestí, všetci domáci sa samozrejme prizerali. V tomto mestečku by mal byť nejaký kostol. Prechádzame celé mesto, ale kostolík nikde nebol. Tak sme sa vybrali späť k autu, že nevadí. A tam nás čakalo prekvapenie. Parkovali sme rovno pred tým kostolom.
Nasadli sme do auta a ja som už začal rozmýšľať, že asi prídeme do Benátok dosť skoro, keďže cesta tak pekne ubiehala. Avšak všetko sa zrazu zmenilo. Zrazu z dediniek sa stal jedna obrovská zastavaná oblasť, naša priemerná rýchlosť sa znížila z 90 km/h na 50 km/h. Prejsť 50 km trvalo večnosť.
Nasadli sme do auta a ja som už začal rozmýšľať, že asi prídeme do Benátok dosť skoro, keďže cesta tak pekne ubiehala. Avšak všetko sa zrazu zmenilo. Zrazu z dediniek sa stal jedna obrovská zastavaná oblasť, naša priemerná rýchlosť sa znížila z 90 km/h na 50 km/h. Prejsť 50 km trvalo večnosť.
Hustá premávka
Konečne sme dorazili k prvému väčšiemu mestu - Treviso. Všetky križovatky boli riešené ako kruhové objazdy. Teta (rozumej navigácia) mala zrazu plné ústa práce: “o 100 metrov na kruhovom objazde použite druhý výjazd”. Ale čo to, kruháče v Taliansku majú dva pruhy. Musel som sa naučiť, ako to robia domáci. Po asi 10 až 15 kruháčoch som to už začal chápať. Keď nevychádzam hneď na prvom výjazde, tak treba ísť cez stred. Paráda, už to viem.
Potom sa zmenil počet výjazdov: “použite tretí výjazd”. Musel som začať sledovať aj navigáciu, že ktorý výjazd mám vlastne použiť. Aj to som zvládol. Pochopil som, že čím budem bližšie k mestu, tým bude doprava hustejšia a križovatky komplikovanejšie. Začala dvojprúdová cesta, ktorá samozrejme ústila do kruhových objazdov, ktoré mali 2 alebo aj 3 pruhy. Toto už bolo aj na mňa veľa a tam som na prejazd cez kruháče začal používať aj výkon auta. Kruháče sa začali zväčšovať a začali meniť svoj tvar. Zrazu sa dalo povedať, že to už neboli kruhové objazdy, ale kruhové obdĺžniky.
Blížili sme sa k centru, kruhové objazdy sa začali vytrácať, nastupovali semafory. A v tom to začalo - motorky. Motorka na pravo, motorka na ľavo, motorky vždy išli dopredu až k semaforom. Takže vyhýbanie sa jamám už začalo byť nebezpečné. Doprava hustla, motoriek pribúdalo, až som si uvedomil, že sme v centre. A centrum je vlastne jeden veľký kruhový objazd, obrovský kruhový objazd okolo hradieb mesta, na ktorom sú ešte aj semafory.
Potom sa zmenil počet výjazdov: “použite tretí výjazd”. Musel som začať sledovať aj navigáciu, že ktorý výjazd mám vlastne použiť. Aj to som zvládol. Pochopil som, že čím budem bližšie k mestu, tým bude doprava hustejšia a križovatky komplikovanejšie. Začala dvojprúdová cesta, ktorá samozrejme ústila do kruhových objazdov, ktoré mali 2 alebo aj 3 pruhy. Toto už bolo aj na mňa veľa a tam som na prejazd cez kruháče začal používať aj výkon auta. Kruháče sa začali zväčšovať a začali meniť svoj tvar. Zrazu sa dalo povedať, že to už neboli kruhové objazdy, ale kruhové obdĺžniky.
Blížili sme sa k centru, kruhové objazdy sa začali vytrácať, nastupovali semafory. A v tom to začalo - motorky. Motorka na pravo, motorka na ľavo, motorky vždy išli dopredu až k semaforom. Takže vyhýbanie sa jamám už začalo byť nebezpečné. Doprava hustla, motoriek pribúdalo, až som si uvedomil, že sme v centre. A centrum je vlastne jeden veľký kruhový objazd, obrovský kruhový objazd okolo hradieb mesta, na ktorom sú ešte aj semafory.
Treviso
Navigácia má určené ísť na parkovisko, vraví nech zabočím doľava. Lenže z parkoviska ide cesta rozdelená na dva pruhy. Neskoro som si uvedomil, že prečo. Vďaka tomu, že centrum bol jeden veľký 4-prúdový kruhový objazd, na parkovisko sa vchádzalo po ľavej strane a pravá strana slúžila ako výjazd. Čiže vlastne ako v Londýne. Ale to už bolo neskoro, prešvihol som príjazd. Takže rýchly prepočet navigácie, odbočiť doľava, za mestské hradby. A čo ma tam čakalo ? V podstate kruhový objazd okolo mesta, ale naopak, čiže jednosmerka doľava. Našťastie po 200 metroch zasa doľava a dostal som sa späť na veľký kruhový objazd. Moje navigačné schopnosti dostali teraz riadnu nakladačku. Vidím bočný vjazd na veľké parkovisko, tak som tade vošiel, našiel som jediné voľné miesto a spokojný som vystúpil von. Nasledoval obrovský výdych a nadávky, že ako to jazdia tí taliani. Vtedy som ešte netušil, že to bolo to najkľudnejšie väčšie mesto, čo som za dovolenku zažil.
Zbehli sme do mesta. Klasické talianske mestečko, boli sme ešte učarovaní oblúkmi, stĺpmi a okenicami. Zbadali sme katedrálu, tak hybaj do nej. Vtedy sme sa prvý krát zoznámili s tým, čo nás bude čakať. Obrovská stavba, mohutná kupola, človek sa cítil veľmi malý. Prvý krát sme sa napojili tým pokojom, ktorý vyžaroval z talianskych kostolov. Tam som prvý krát pocítil, ako dokáže takáto stavba človeka ukľudniť.
Mýto
Pokračovali sme mestom ďalej, pofotili sme nejaké veci a už bol čas odísť. Sadli sme do auta , naštartovali navigáciu a vzdali sme sa znova do hádanky kruhových objazdov. Keď tu zrazu, do reči nám skočila mýtna brána.Ach bože, ja som to ešte dnes nechcel vyskúšať, neviem, ako to funguje. Takže klasická zastávka v prostriedku, študovanie označenia. Vedel som, že žlté značenie je len pre domácich a potom tam bolo len biele označenie. Tak som išiel na biele. Došiel som k automatu, pozerám, že je tam veľké červené tlačítko, tak si hovorím, že to mi asi vytlačí lístok. Ale kdeže, to je privolanie pomoci, lístok je automaticky vytlačený keď prejdem cez senzor. Tak som ho rýchlo vytiahol a prchal som preč.
Užil som si jazdu po diaľnici, konečne sa moja priemerná rýchlosť zvýšila. Do konečného miesta - Campagna Lupia, je to už len kúsok. V tom mýtna brána, treba zaplatiť. Vidím žltú bránu, to pre mňa nebude. Potom biele brány a bielo-modré brány s obrázkom karty. To je ono, tam musím ísť. Zastavil som pri automate. Chcem použiť kartu, ale karta má PIN. Hľadám na automate klávesnicu, ale nie je tam. Bože, čo teraz, mám niekoho zavolať, mám niečo stlačiť ? Vidím otvor na papier, tak som ho tam vsunul. Na displeji sa ukázalo 2 EUR a automat na mňa prehovoril po taliansky. No to je super, ešte že som rozumel. Vzdal som to, vytiahol som 2 EUR, hodil do automatu, on mi povedal arrivederci, otvorila sa brána a ja som sa vydal ďalej. Výjazd z mýtnej brány, to je čistý priestor na šprinty. Plyn na podlahu, rýchle radenie a rýchlo preč.
Užil som si jazdu po diaľnici, konečne sa moja priemerná rýchlosť zvýšila. Do konečného miesta - Campagna Lupia, je to už len kúsok. V tom mýtna brána, treba zaplatiť. Vidím žltú bránu, to pre mňa nebude. Potom biele brány a bielo-modré brány s obrázkom karty. To je ono, tam musím ísť. Zastavil som pri automate. Chcem použiť kartu, ale karta má PIN. Hľadám na automate klávesnicu, ale nie je tam. Bože, čo teraz, mám niekoho zavolať, mám niečo stlačiť ? Vidím otvor na papier, tak som ho tam vsunul. Na displeji sa ukázalo 2 EUR a automat na mňa prehovoril po taliansky. No to je super, ešte že som rozumel. Vzdal som to, vytiahol som 2 EUR, hodil do automatu, on mi povedal arrivederci, otvorila sa brána a ja som sa vydal ďalej. Výjazd z mýtnej brány, to je čistý priestor na šprinty. Plyn na podlahu, rýchle radenie a rýchlo preč.
Hotel
Komentáre