Taliansko 2012 - 5. deň - Rím (centrum)

Ráno sme sa zobudili troška neskôr, ale veď sme na dovolenke. Celí nabudení na mesto miest, sme zbehli na raňajky, pobalili sme si základné veci a hybaj na metro. Zobral som si svoju drahú kvalitnú obuv. Vtedy som ešte nevedel, akú chybu som spravil. Pretože v týchto topánkach som už horko-ťažko prešiel Benátky a nepoučil som sa. Auto s prasknutým sklom sme nechali na hoteli pod stromom, snáď to sklo vydrží a nebude práskať ďalej.

Prvá cesta metrom

Vybrali sme sa teda do mesta. Došli sme k metru. Našťastie tu mali automaty na lístky, jeden lístok stál 1 EUR a platil 75 minút. Vcelku fajn cena. Zošli sme do podzemia k nástupišťu a tu už čakala fronta ľudí. Nechápal som, čo to má znamenať, veď toto je konečná a bolo už pol desiatej, čiže už ani špička by už nemala byť. Prišiel vlak, tá hromada ľudí nastúpila dnu a vo vagónoch zostalo akosi tesno. Ďalšia zastávka, nastúpili ďalší ľudia. Po zopár zastávkach už začalo byť naozaj tesno. Prvé, čo ma napadlo, bolo že je to normálne, že takto to tu chodí. Až mi studený pot sa vyrašil na čele. Avšak na druhej strane, na trase späť, išli vlaky akosi často a prázdne. Pravda bola tá, že pred nami asi jeden spoj vynechal, čo sa nám aj potvrdilo pri ďalších jazdách. Takže hneď na prvú šupu sme spoznali rímske metro v tom najhoršom šate.

Coloseo po prvý krát

Naša linka mala aj zastávku Coloseo, čo bol pre nás vstupný bod do Ríma. Vystúpili sme a boli sme plní očakávaní, ako bude táto dominanta vypadať. Po vyjdení z budovy sa Coloseo ukázalo v plnej kráse. Teda...slnko svietilo z jeho strany, takže sme videli obrysy niečoho obrovského. Išli sme bližšie a vytáčali krky smerom hore. Ale dole, tam nás čakalo prekvapenie. Dlhá, predlhá rada na atrakciu. Aspoň hodinku by sme postáli. To bol vtedajší odhad, teraz viem, že by to bolo určite viac, lebo to čo sme videli vonku bol len koniec tej rady.

Padlo teda rozhodnutie, že dnes dáme ostatné pamiatky, ktoré sú zadarmo, na ďalší deň sme mali objednané lístky do Vatikánu, takže v tretí deň sme naplánovali návštevu Colosea a pozostatkov starého Ríma s tým, že si privstaneme, aby sme pri Coloseu boli dostatočne skoro.

Centrum

Vybrali sme sa teda do centra. Po ceste sme stretávali veľkú atrakciu Ríma, ale aj celého Talianska. Africký prisťahovalci, čierny ako uhol, ktorí na podložku na zemi hádzali nejakú slizkú hmotu, ktorá sa rozpľaskla a postupne sa sťahovala späť do tvaru gule. Všade boli, všade nás s tým otravovali. A hlavne na miestach, kde bolo veľa turistov. A ak nehádzali guličku, tak ponúkali všelijaké náhrdelníky, retiazky, sošky a podobne. Prípadne, ak svietilo slnko, tak mali kopu slnečníkov a akonáhle začalo pršať, tak mali kopu dáždnikov. Na týchto otravov si pamätáme asi najviac. Ich neustále oslovenia “Look at this” s prízvukom afrického náčelníka kmeňa nám doteraz znejú v ušiach.

Prvé, čo sme zbadali, boli pozostatky Forum Romano. Zdalo sa, že tam toho nie je veľa, ale dúfal som, že tam toho bude viac, veď to uvidíme o 2 dni. Cez cestu boli ešte pozostatky Forum Triano, ale hlavne po ľavej strane sa týčil Monument of Victor Emmanuel. Obrovská biela stavba, ktorá bola vidieť zo skoro celého Ríma. Majestátne schody a ešte majestátnejšie bronzové sochy, takto sa mi táto pamiatka zaryla do pamäte. Dovolím si tvrdiť, že ak si má človek niečo zapamätať zo starého Ríma, tak je to Coloseo a Monument. Coloseo je v troskách ale táto pamiatka je v stopercentnej kondícii. Aj keď do starého Ríma nepatrí (bola postavená pred 150 rokmi), tak je ozajstnou dominantou. V podstate všetky cesty vedú k nej a nie raz sme ju v diaľke videli ako orientačný bod.

Prešli sme na druhú stranu cesty, k troskám Forum Triano. Tu sme si sadli na kávičku s výhľadom na bielu dominantu, Trajanov stĺp a trosky jeho fóra. Za kávičku a 2 koly sme dali 18 EUR a spokojne sme pokračovali ďalej. Náš cieľ bol teraz Pantheon.

Kostol sv. Ignaziusa

Rímske uličky sú zradné. Menia svoj smer a občas sa môže stať, že idete úplne opačným smerom. To sa stalo niekoľkokrát aj nám. A len tak za jazdy sme sa dostali na malé námestie pred kostolom. Kostol skôr taký ukrytý medzi inými budovami, povedal by som že kostol v radovej zástavbe. Zuzka navrhla, aby sme sa išli pozrieť dnu. Prikývol som že hej, aspoň si troška odfúkneme.

Po vojdení dnu som zostal bez slov a s otvorenými ústami stáť a neveriac som sa pozeral, že kam sme to vošli. Nie sme žiadni znalci umenia, ale pekné veci sa nám páčia. A toto bolo nádherné a neuveriteľné. Vošli sme do kostola sv. Ignatiusa a pred nami sa ukázal v plnej kráse. Nádherné maľby namaľované tak, aby ešte zväčšovali samotný priestor chrámu, prekrásne farby, osvetlenie, do detailov prepracované ornamenty a všade dookola pozlátka, ale nie v prehnanej forme, to nie, skôr len doplňovali samotný vzhľad. Úžasné dielo, niečo fascinujúce. Pristihol som sa, ako sa chvíľku smejem a chvíľku som zasa úplne bez pohybu s otvorenými ústami. Toto je taká krása, že sa slovami opísať nedá. Po našich očakávaniach obyčajného kostola sa pred nami ukázala táto krása.

Dovolím si povedať, že ak je niečo v Ríme, čo by mal každý človek vidieť, tak toto je jedna z tých vecí. Je to určite najkrajšia vec, ktorú som v živote videl. A nie len vtedy, ale doteraz. Je to obrovské umelecké dielo, ktoré sa nám však na fotky nepodarilo dostatočne zachytiť. Ak budem ešte raz v Ríme, tak veľmi rád sa sem prídem ešte raz pozrieť. Toto bol pre mňa nečakaný vrcholový zážitok.

Rozlúčili sme sa s týmto kostolom a ešte pred odchodom sme si všimli pozvánku do tohoto kostola na chorálový spev, ktorý by sa mal konať v piatok, čiže na druhý deň o 19:30. Dohodli sme sa, že to musí byť fantastický zážitok a že by sme si to mali pozrieť. Avšak netušili sme, že sme si neprečítali všetko.

Pantheon

Vybrali sme sa teda ďalej, hľadať Pantheon, ďalšiu pamiatku Rímskej ríše, jednu z mála zachovalých vo funkčnom stave. Kráčali sme po úzkej uličke a v tom sa ukázalo jeho priečelie. Mohutné stĺpy dávali do diaľky vedieť, že je tu niečo majestátne. Ale ja som už vedel, že nie stĺpy, ale kupola je to majestátne, čo by sme mali hľadať. Keď sme sa priblížili až na námestie pre Pantheonom, ukázal sa nám v plnej kráse. Vchod do Pantheonu je lemovaný mohutnými stĺpmi, za nimi je niečo ako otvorený vestibul a samotné vnútro chrámu je od vonkajšieho sveta oddelené mohutnými dverami, ktorými by asi jeden človek nepohol. Pred vchodom sa už robila akoby rada ľudí čakajúcich na vstup, tak sme sa pripojili a našťastie to išlo veľmi rýchlo. A tu sme zbadali to, čo túto stavbu preslávilo. Najväčšia kupola staroveku, do detailov prepracovaná, s mohutným, ale pritom veľmi efektným otvorom na vrchole. Pôvodne rímska stavba zasvätená rímskym bohom bola neskôr skolaudovaná kresťanmi a zmenená na kresťanský chrám. Videl som vo filmoch, že viacerí považujú túto stavbu za jeden z divov sveta. Až vo vnútri človek zistí, že prečo.

Zvonka ošarpaný, vo vnútri však majestátny, to je Pantheon. Symetrické prepracovanie všetkého vo vnútri. Celý chrám je vlastne okrúhly, nie je to žiadny dlhý slíž, ale nádherná okrúhla symetrická stavba. Spodný rad bol lemovaný stĺpmi v pravidelných zoskupeniach, nad tým sú akoby okná pravidelne sa striedajúce s miestami pre sošky. Žiadne okná tu však nie sú, sú to len akoby okná. Nad nimi sa začína zdvíhať kupola so symetrickým vzorom 3 vrstiev akoby vyrezaných otvorom do kupole. A tie otvory nie sú akoby, ale sú tam a slúžia na odľahčenie celej stavby. Celkovo to však vytvára úžasný očný klam. Na vrchole kupole je miesto, kade sa dostáva dnu svetlo. Mohutný otvor nazývaný aj prsteň s priemerom neuveriteľných 9.1 metra. Cez tento otvor svieti dnu slnko a jeho lúče rozsvecujú priestor chrámu, pričom vytvára nádherný efekt lúča z nebies až po zem, akoby tam niekde na vrchole niekto svietil baterkou do tmy. Tak ak toto je jedna z vrcholných pamiatok v Ríme, môžem len súhlasiť. A ak toto považujú za zázrak rímskych staviteľov, tak tiež môžem len súhlasiť.

Už je tu Tibera

Opustili sme Pantheon a vybrali sme sa ďalej, je tu toho ešte tak veľa, čo by sme chceli vidieť.Na skoro každej väčšej ulici je nejaký kostol, ale nemôžme vidieť úplne všetky. O chvíľu sme prišli k nášmu ďalšiemu cieľu. Je to námestie, na ktorom sú 3 fontány so súsošiami. Trocha sme si tu oddýchli a pobrali sme sa ďalej.

Dostali sme sa až k rieke, čo znamená, že sme už prešli celé centrum Ríma. Len som sa utvrdil v tom, čo som tvrdil ešte doma, že centrum Ríma je dosť malé, omnoho menšie ako centrum Londýna. Videli sme na druhej strane rieky obrovský palác, ktorý však slúžil na nejaké štátne účely a kúsok ďalej by mal byť Anjelský hrad, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme radšej tam. Po ceste sme si dali pizzu alebo sendvič do ruky a sledovali sme, čo to tí taliani robia na cestách. Práve sa blížila siesta ku koncu a v Talianoch sa asi rozprúdil adrenalín. Trúbili na seba v kolóne stojacej na križovatke, motorkári robili tesnotky a kľučkovali medzi autami, často krát aj išli proti smeru jazdu, len aby obišli autá stojace v kolóne. Vcelku zábavné sledovať ich nervózne správanie, alebo žeby to bolo normálne ?

Anjelský hrad

Pobrali sme sa ďalej, smer Anjelský hrad. O chvíľu sa nám ukázal v plnej paráde. Prešli sme k nemu po moste, vraj najkrajšom v Ríme a asi to bola pravda. Tu sme zasa stretli afrických prisťahovalcov s ich čarovnými guličkami, ktoré hádzali o podložku položenú na zemi. Tu však toho mali omnoho viac, všelijaké figúrky hýbajúce sa akoby podľa hudby, okuliare, náramky, retiazky, tašky, no samé šmeliny.

Padlo rozhodnutie, že pôjdeme dnu, do Anjelského hradu. Zaplatili sme vstupné a stúpali sme smerom hore na hrad, ktorý bol, ako je to v Ríme zvykom, postavený na nejakom pozostatku starého Ríma. Tentokrát to bola mohyla dávneho panovníka a cez túto mohylu sa vchádzalo dnu. Vcelku zachovalý hrad slúžil niekedy na ochranu pápežov. Vo vnútri boli rôzne komnaty, v ktorých bolo všetko pripravené na luxusný život pápežov. Keď sme sa dostali na vrchol, ukázal sa nám nádherný výhľad na celý Rím. Avšak neskôr sme mali ešte krajší.

Rímske uličky a ostrov na Tibere

Po návšteve Anjelského hradu sme pokračovali ďalej. Boli sme už síce blízko Vatíkánu a v diaľke sme už videli baziliku sv. Petra, ale naše plány boli iné. Prešli sme späť na opačnú stranu Tibery a pokračovali sme po rímskych uliciach ďalej. Teraz sme však išli po úzkych malebných uličkách, skoro ako v Benátkach. Ale bol tu jeden zásadný rozdiel. Tu jazdili autá. Takže sme sa museli neustále uhýbať autám. Prešli sme cez akési domáce trhovisko, ktoré bolo označené za top atrakciu mesta, ale nejako nás nechalo v tomto smere chladnými, ničím nás neočarovalo.

Dostali sme sa až k ďalšiemu mostu cez Tiberu. Toto bol most pri ostrove na Tibere. Kúpili sme si niečo na jedenie, tuším zasa pizza do ruky a zišli sme dole k rieke. Jej breh bol po celej dĺžke krásne upravený a rimania tu jazdili na bicykloch prípadne behali. Zjedli sme našu večeru, prešli sme cez ostrov znova na opačnú stranu rieky a dostali sme sa až k pozostatkom starovekého Ríma, ale z opačnej strany. O chvíľu sme sa dostali až k Circus Maximus, k veľkému rímskemu štadiónu, kde sa kedysi odohrávali rôzne súboje konských záprahov. Sláva tohoto miesta je však už dávno pominutá, pretože všetko je už preč a po majestátnom štadióne tu už nič nezostalo, len priehlbina v zemi, do ktorej rimania chodia venčiť psov.

Coloseum pri západe slnka

Prešli sme si Circus Maximus po dĺžke a prišli sme až ku Coloseu, tentokrát z inej strany, od juhozápadu. A keďže už bol večer, ukázalo sa nám Coloseo v úplne iných farbách ako ráno. Priestor okolo Colosea bol už skoro ľudoprázdny a zapadajúce slnko krásne osvecovalo múry. Ideálne miesto a čas na fotky. Pobudli sme tu asi pol hodinku, vychutnali sme si atmosféru tohoto miesta a pobrali sme sa domov, teda na hotel.

Na verande v hoteli sme si dali ešte pivko a zrekapitulovali dnešný deň. Videli sme toho naozaj veľa, niektoré miesta nás fascinovali, z niektorých miest sme boli sklamaní, ale vcelku sme mali pozitívne dojmy. Až na to, že moja obuv sa prejavila. Moja ľavá noha bola zdevastovaná. Nemal som otlaky, mal som bolesti v kostiach na nohe. Očividne topánka sa neroztiahla tak, ako som čakal a pravdepodobne moje chodidlo pri snahe prispôsobiť sa jej tvaru to nezvládlo.

Dnes už viem, že výlet po Ríme bol asi ten najnáročnejší, ktorí sme absolvovali. Bolo to 9 km len po cestách a to sme ešte nabehali veľa po uličkách a po Anjelskom hrade. Nuž, bol to náročný deň, akosi sme si uvedomili, že sme ešte neodpočívali na tejto dovolenke. Ale boli sme v Ríme, treba to využiť. A tak sme sa tešili na ďalší deň, kedy navštívime Vatikán a Vatikánske múzeum.