Ráno sme sa s kľudom zobudili, dali sme si sýte raňajky a vybrali sme sa na krátky výletík do neďalekého Padova a za ním Vicenzy. Prvý šok prišiel hneď pri aute. Pamätáte sa na náraz kameňa za Kitsee ? Tak vybral si svoju daň. Auto počas prechádzajúceho dňa bolo celý deň na slnku, prehrialo sa a sklo prasklo. Takže hneď od rána smola, ale snažili sme sa to hodiť za hlavu, veď sme predsa na dovolenke.
Cesta autom
Navigácia nastavená smer Padova. Vzdialenosť 25 km, za chvíľku sme tam. Aj keď sa mi nezdal odhadovaný čas 40 minút. V duchu som si vravel: to akože 25 km za 40 minút ? To je blbosť, to by bol priemer menej ako 50 km/h. To bude nejaká chyba navigácie. Bohužiaľ, nebola to chyba navigácie, to boli reálne čísla.
Cesta do Padova bola v podstate jedna veľká dedina. Neustále semafóry, križovatky, domy, prechody...nebolo to husto osídlené, ale rýchlosť bola povolená maximálne tak na 70 km/h. Toto bola hlavná brzda. Popri tom, navigácia, lepšie povedané GPS modul, začal blbnúť. Zrazu sme poskakovali 100 m hore-dole po dedinách. Bol som z toho zmätený. Nepomohli ani reštarty mobilu a GPS modulu.
Blížili sme sa k mestu. Navigácia bola úplne mimo, kruhové objazdy sa zhustili a ja som už išiel miestami len odhadom. Ale horšie to bolo v meste. Hustá premávka, to bolo ešte v pohode, ale motocykle....tie boli všade. Obiehali ma zprava, zľava, na semaforoch sa stavali dopredu. Mal som obavu vyhnúť sa jame na ceste a len som si vzdychal za volantom, že kde sme sa to dostali.
Cesta do Padova bola v podstate jedna veľká dedina. Neustále semafóry, križovatky, domy, prechody...nebolo to husto osídlené, ale rýchlosť bola povolená maximálne tak na 70 km/h. Toto bola hlavná brzda. Popri tom, navigácia, lepšie povedané GPS modul, začal blbnúť. Zrazu sme poskakovali 100 m hore-dole po dedinách. Bol som z toho zmätený. Nepomohli ani reštarty mobilu a GPS modulu.
Blížili sme sa k mestu. Navigácia bola úplne mimo, kruhové objazdy sa zhustili a ja som už išiel miestami len odhadom. Ale horšie to bolo v meste. Hustá premávka, to bolo ešte v pohode, ale motocykle....tie boli všade. Obiehali ma zprava, zľava, na semaforoch sa stavali dopredu. Mal som obavu vyhnúť sa jame na ceste a len som si vzdychal za volantom, že kde sme sa to dostali.
Parkovanie
Prišli sme do centra. Navigácia mala určené ísť na parkovisko. Ale to tam už bohužiaľ nie je. No to snáď ani nie je možné ! Rýchlo musíme nájsť nejaké ďalšie. Našťastie Zuzka zbadala označenie parkoviska len cez cestu. Tak sme pustili auta na hlavnej a hybaj šprintom na druhú stranu.
Parkovisko bolo oddelené zábradlím a rampou. Tak idem do rampy a hľadám búdku, kde si vyberiem parkovací lístok. Ale tá tam nebola. Ó bože, to čo je ! V tom sa závora otvorila a my sme mohli vojsť dnu. Zaparkovali sme a išli sme hľadať ako si vybrať lístok. Dočítali sme sa, že je to plne automatické parkovisko, pri vstupe číta ŠPZ auta, zaznamená príchod a keď chcem odísť tak prídem ku automatu, vyťukám svoj ŠPZ, zaplatím, prídem k výstupnej rampe, pribrzdím, oni zasa zistia moju ŠPZ a ak mám zaplatené, tak ma pustia von. Super vec, plne automatická, až na to, že obsluha automatu bola len po taliansky....
Parkovisko bolo oddelené zábradlím a rampou. Tak idem do rampy a hľadám búdku, kde si vyberiem parkovací lístok. Ale tá tam nebola. Ó bože, to čo je ! V tom sa závora otvorila a my sme mohli vojsť dnu. Zaparkovali sme a išli sme hľadať ako si vybrať lístok. Dočítali sme sa, že je to plne automatické parkovisko, pri vstupe číta ŠPZ auta, zaznamená príchod a keď chcem odísť tak prídem ku automatu, vyťukám svoj ŠPZ, zaplatím, prídem k výstupnej rampe, pribrzdím, oni zasa zistia moju ŠPZ a ak mám zaplatené, tak ma pustia von. Super vec, plne automatická, až na to, že obsluha automatu bola len po taliansky....
Centrum Padova
Takže auto je odstavené, môžme sa ísť prejsť do mesta. Na dnes som vybral takú oddychovku, len 6 km cez Padovu... Najprv sme zašli do parku, vraj je tam nejaká známa kaplnka, lenže nevedeli sme nájsť vstup, tak sme sa na to vykašlali. Po oddychu v parku sme sa vybrali do mesta. Zdalo sa byť v podstate maličké. V diaľke sme začuli bubnovanie. Tak sme sa vybrali tým smerom. Pochopili sme, že je tam nejaké predstavenie. Ako sme sa blížili k miestu konania, spoznali sme skupinku mladíkov, ktorí niesli bubny a bubnovali nejaký pochod. No ale samozrejme, akonáhle sme k ním dorazili, tak skončili a zostali tam stáť.Super. Tak sme išli ďalej. Celé centrum mesta bolo vlastne jedno veľké trhovisko. Bolo tu všetko, ovocie, zelenina, oblečenie...
Hľadali sme dóm, ktorý sme asi po hodine hľadania našli, pričom sme asi 4x prešli okolo radnice. No dóm bol zatvorený, tak sme sa vybrali na nejaké veľké námestie, ktoré by tu malo byť. Po ceste sme dostali hlad, tak sme sa zastavili na sendvič. Bol vcelku fajn, aj sme sa dorozumeli :)
Hľadali sme dóm, ktorý sme asi po hodine hľadania našli, pričom sme asi 4x prešli okolo radnice. No dóm bol zatvorený, tak sme sa vybrali na nejaké veľké námestie, ktoré by tu malo byť. Po ceste sme dostali hlad, tak sme sa zastavili na sendvič. Bol vcelku fajn, aj sme sa dorozumeli :)
Námestie
Pokračovali sme ďalej. Podľa mapky by pred nami malo byť nejaké veľké námestie, na ňom nejaký veľký kostol v kláštore a troška bokom ešte hlavná atrakcia - bazilika sv. Antona. Naraz sme prišli na nejaké veľké námestie. Vedel som, že malo byť veľké, ale toto som nečakal. Toto nebolo veľké, toto bolo obrovské, mohutné. Okolo celého námestia išla cesta. Potom v užšom kruhu bola pešia zóna, ďalej vodná priekopa lemovaná barokovými sochami v nadživotnej veľkosti, cez priekopu 4 mostíky, vo vnútri kruhu trávnatá plocha, teda skôr obrovská trávnatá plocha, cez ňu išli 4 uličky, každá z jedného mostíka, v strede sa stretávajú pri fontáne, ktorá vlastne stojí v úplnom strede tohoto obrovského námestia. Najkrajšie námestie, ktoré som dovtedy videl. Obrovský priestor, človek sa v ňom úplne strácal. Toto sme tu teda nečakali, ale príjemne to prekvapilo.
Na okrajoch námestia stáli rozložení africkí prisťahovalci, ktorí boli už aj v Benátkach, avšak až tu nám akosi začali liezť na nervy. Rozložení cez celú pešiu zónu na námestí ponúkali kabelky, okuliare a všetky možné šmeliny. Rozkladali sa zásadne tam, kde chodilo najviac ľudí. Nemali problém sa postaviť do cesty a otravovať, oslovovať a vtierať sa. Doteraz to bolo ešte také znesiteľné, tu nám to už asi začalo liezť na nervy.
Na okrajoch námestia stáli rozložení africkí prisťahovalci, ktorí boli už aj v Benátkach, avšak až tu nám akosi začali liezť na nervy. Rozložení cez celú pešiu zónu na námestí ponúkali kabelky, okuliare a všetky možné šmeliny. Rozkladali sa zásadne tam, kde chodilo najviac ľudí. Nemali problém sa postaviť do cesty a otravovať, oslovovať a vtierať sa. Doteraz to bolo ešte také znesiteľné, tu nám to už asi začalo liezť na nervy.
Bazilika
Ideme k poslednej a hlavnej atrakcii, k bazilike sv. Antona. Bohužiaľ je obklopená mestskými budovami, takže nie je vidieť z námestia. Až z uličky k nej vedúcej sme objavili krásu tejto stavby. Krásne upravená fasáda so stĺporadím vo výške a kopa vežičiek nám napovedali, že to bude asi niečo výnimočné. Postupne, ako sme sa blížili, tak sa nám aj ukazovala jej krása. Až sme sa dostali pred samotnú katedrálu, na menšie námestie, z ktorého však bol vidieť každý detail. Snažil som sa odfotiť ju z nevšedných pohľadov, ale v tom prišiel ku mne policajt stojaci pri vchode do katedrály a povedal mi: “Gantleman, your dress-code is ok”, čiže po slovensky “Pane, vaše oblečenie vyhovuje predpisom”. A uvedomil som si, že taliani to s tým oblečením myslia vážne. A zároveň som pochopil, že sa asi oplatí vojsť dnu. Ovšem fotiť sa dnu nemohlo.
Vošli sme teda dnu, foťák zostal zavesený na krku. Pred nami sa otvoril ohromný priestor katedrály. Z vonku to ani tak nevypadalo, malo to skôr črty väčšieho kostola, ktorý bol postupne rozširovaný. Ale to čo bolo dnu, to nás prekvapilo. Zasa do detailov upravené maľby a sochy, mramorová podlaha a stavba, na ktorej bolo jasne vidieť, že sa neustále rozširovala. Po ľavej strane je vidieť akýsi nájazdový mostík. Až keď sme sa priblížili tak sme pochopili, o čo ide. Tu ležali pozostatky sv. Antona. Jeho krypta bola vystavená ako oltár, bola obklopená kopou kvetov a akýchsi suvenírov. Dookola stáli veriaci, zozadu krypty, v tichosti, kľačali a modlili sa tí najvernejší. Na prvý pohľad bolo vidieť, že tento svätec bol veľmi silno ctený v Padove.
Pobrali sme sa ďalej, dozadu, čiže k hlavnému oltáru. Tu sme pochopili, že hlavný oltár je oddelený od ostatného priestoru katedrála a tvoril akoby otvorenú kaplnku v centre katedrály. Vzadu za oltárom sa nachádzali ďalšie kaplnky s oltármi. Až zozadu bolo vidieť, aká obrovská je táto katedrála. Ani nie tak na výšku, ako skôr rozlohou a členením. Osobne som bol z toho v úžase, bol to najkrajší kostol, ktorý som dovtedy videl.
Vošli sme teda dnu, foťák zostal zavesený na krku. Pred nami sa otvoril ohromný priestor katedrály. Z vonku to ani tak nevypadalo, malo to skôr črty väčšieho kostola, ktorý bol postupne rozširovaný. Ale to čo bolo dnu, to nás prekvapilo. Zasa do detailov upravené maľby a sochy, mramorová podlaha a stavba, na ktorej bolo jasne vidieť, že sa neustále rozširovala. Po ľavej strane je vidieť akýsi nájazdový mostík. Až keď sme sa priblížili tak sme pochopili, o čo ide. Tu ležali pozostatky sv. Antona. Jeho krypta bola vystavená ako oltár, bola obklopená kopou kvetov a akýchsi suvenírov. Dookola stáli veriaci, zozadu krypty, v tichosti, kľačali a modlili sa tí najvernejší. Na prvý pohľad bolo vidieť, že tento svätec bol veľmi silno ctený v Padove.
Pobrali sme sa ďalej, dozadu, čiže k hlavnému oltáru. Tu sme pochopili, že hlavný oltár je oddelený od ostatného priestoru katedrála a tvoril akoby otvorenú kaplnku v centre katedrály. Vzadu za oltárom sa nachádzali ďalšie kaplnky s oltármi. Až zozadu bolo vidieť, aká obrovská je táto katedrála. Ani nie tak na výšku, ako skôr rozlohou a členením. Osobne som bol z toho v úžase, bol to najkrajší kostol, ktorý som dovtedy videl.
Návrat k autu
Vyšli sme von z baziliky, opäť naplnený akýmsi kľudom. Opäť to na nás zapôsobilo. Vybrali sme sa už späť k autu. Nohy nás už opäť boleli. Toto mal byť oddychový deň a vyzeralo to, že až taký oddych to nebol. A to nás ešte čakala cesta po svojich cez celé mesto. Nešli sme však cez stred, ale bočnými uličkami, aby sme videli život aj tu. Snáď každý chodník bol vedený pod priečelím v stĺporadí s oblúkmi. Vypadalo to celkom pekne, ale necítil som sa to až tak bezpečne.
Dorazili sme konečne k autu. Pokúsil som sa zaplatiť parkovné v automate, avšak nepochopil som, ako mám vlastne zaplatiť. Auto na fotke som si našiel, ale keďže automat rozprával len po taliansky, nevedel som, čo mám robiť. Ale našťastie bola pri mne moja manželka, ktorá odsledovala, čo robili ľudia pri vedľajšom stroji a už sme vedeli zaplatiť. Vybrali sme sa teda ďalej, smer Vicenza, malé mestečko pod horami.
Dorazili sme konečne k autu. Pokúsil som sa zaplatiť parkovné v automate, avšak nepochopil som, ako mám vlastne zaplatiť. Auto na fotke som si našiel, ale keďže automat rozprával len po taliansky, nevedel som, čo mám robiť. Ale našťastie bola pri mne moja manželka, ktorá odsledovala, čo robili ľudia pri vedľajšom stroji a už sme vedeli zaplatiť. Vybrali sme sa teda ďalej, smer Vicenza, malé mestečko pod horami.
Cesta do Vicenzy
Cesta išla hneď od začiatku zle. Navigácia, teda GPS, nevedelo zistiť presnú polohu. Teta navigátorka trepala jednu hovadinu za druhou. Raz sme boli na našej ulici, potom o 2 ulice vedľa, potom zasa sme už boli za križovatkou, kde sme mali odbočiť. No úplná paráda. Na displeji svietilo okolo 40 km cesty a skoro hodina cesty. To si musí robiť srandu, veď je to ako ako z Bratislavy do Senca, a hodinu cesty ?
Po ceste som ešte musel reštartovať telefón, lebo tej navigácii naozaj hrabalo. Potom už akoby začala fungovať. Doviezla nás až na plánované parkovisko. Hurá, konečne sme po vyše hodine cesty dorazili. Centrum bolo na miernom kopčeku. Prvé, čo ma zarazilo, bola absencia ľudí, Bolo to až také polomŕtve mesto. V uliciach sme stretli veľmi málo ľudí, námestia boli prázdne. Pamiatky teda tiež nič moc. Posedeli sme si na kávičke, potom sme dali zbytok mesta, a hybaj ho späť k autu. Toto mesto nás teda v žiadnom prípade neohúrilo, ale potešilo, že bolo také tichučké. Teda až na naštartované nákladné auto v blízkosti kaviarne, kde sme odpočívali. Ale ak by som mal vybrať za nejaký cieľ cesty tak jedine len ako zastávku na oddýchnutie.
Po ceste som ešte musel reštartovať telefón, lebo tej navigácii naozaj hrabalo. Potom už akoby začala fungovať. Doviezla nás až na plánované parkovisko. Hurá, konečne sme po vyše hodine cesty dorazili. Centrum bolo na miernom kopčeku. Prvé, čo ma zarazilo, bola absencia ľudí, Bolo to až také polomŕtve mesto. V uliciach sme stretli veľmi málo ľudí, námestia boli prázdne. Pamiatky teda tiež nič moc. Posedeli sme si na kávičke, potom sme dali zbytok mesta, a hybaj ho späť k autu. Toto mesto nás teda v žiadnom prípade neohúrilo, ale potešilo, že bolo také tichučké. Teda až na naštartované nákladné auto v blízkosti kaviarne, kde sme odpočívali. Ale ak by som mal vybrať za nejaký cieľ cesty tak jedine len ako zastávku na oddýchnutie.
Cesta na hotel
Pobrali sme sa na hotel. Boli sme v podstate neďaleko od Campagna Lupia, teda bolo to 60 km ďaleko, ale výsledný čas nás šokoval. 1 hodina 30 minút na cestu. No to je hrozné tu cestovať. Ale ako správny škót som sa zaprel, že nebudeme míňať peniaze na diaľnici a išli sme cez dediny. Ale jednu 60 km dlhú dedinu ? To je asi presnejšie. No bolo to hrozné, cesta ubiehala šialene pomaly a keď sme prišli na hotel, boli sme unavení akoby sme prešli ďalšie Benátky. A to mal byť oddychový deň.
Večer sme ani nešli do reštaurácie, ale dojedli sme to, čo nám zostalo zo dňa plus nejaké ovocie. Ďalší deň nás čakala dlhá cesta do Ríma. Asi najkrajšia cesta z celej dovolenky.
Večer sme ani nešli do reštaurácie, ale dojedli sme to, čo nám zostalo zo dňa plus nejaké ovocie. Ďalší deň nás čakala dlhá cesta do Ríma. Asi najkrajšia cesta z celej dovolenky.
Komentáre