Zastávka vo Vieste bola vcelku krátka, ešte by sme tu zopár dní vydržali. Ale čas neúprosne tlačil a naša dovolenka sa blížila ku koncu. Museli sme sa teda pobrať smerom späť na sever. Ráno sme si privstali k východu slnka, ktoré bolo nádherné, urobili sme z toho zopár fotiek, na chvíľku sme si ešte ľahli. Neskôr sme sa pobalili, zbehli na raňajky, zaplatili hotel a rozlúčili sa s Vieste. Odchádzali sme severnou stranou z toho malebného poloostrova.
Termoli
Zastavili sme sa ešte v Termoli, malom mestečku na brehu mora, veľmi bolo podobné Vieste. Klasický prímorský scenár, teda skalnatý výbežok a na jeho vrchole stojí mestečko. Spravili sme si krátku prechádzku, poobzerali sme si nejaké tie pamiatky, poobzerali nádherné pláže a pobrali sme sa ďalej. Počasie malo byť dnes nie veľmi vľúdne, malo sa zamračiť a pršať.
Vybehli sme na diaľnicu a pokračovali sme po pobreží smerom na sever. Nič zvláštne nás tu nezaujalo, obyčajné pobrežie, svoje spravilo aj to, že sme išli po diaľnici. Zastavili sme sa aj na benzínovej pumpe, potrebovali sme na toaletu, ale po náhľade dnu som to ja osobne vzdal a takisto Zuzka. Toto boli asi najšpinavšie toalety, ktoré som v živote videl. Čistý humus. Takže sme sa rozhodli, že radšj nájdeme nejakú normálnu značkovú benzínku.
Ancona
Ceste ubiehala veľmi pomaly. Ale dostali sme sa až k mestu Ancona. Počasie sa medzitým dosť zhoršilo a každú chvíľku sa dal očakávať dážď. Zaparkovali sme v plánovanom podzemnom parkovisku a vybrali sme sa teda do centra. Prekvapilo nás, aké bolo centrum prázdne. Ľudia tu boli, ale veľmi riedko. Očividne tu žiadny veľký život nebol. Čakali sme, že čím bližšie budeme k prístavu tým bude viac ľudí ale nebolo to tak. Toto bolo mŕtve mesto.
Vybehli sme na kopec nad prístavom, kde bola katedrála, vo vnútri bolo zakázané fotiť. Medzitým začalo pršať, takže sme museli vytiahnuť dáždniky. Sadli sme si ešte v prístave na kávu, ktorú som si musel ísť objednať a potom ja zaplatiť a znechutení sme sa pobrali ďalej.
Cesta do San Marína
Pokračovali sme diaľnicou na sever, kde sme odbočili smerom do San Marina. Od tejto najmenšej a najstaršej republiky na svete som očakával najviac. Pri odbočke z diaľnice mi začala svieť nádrž, čiže dojazd 80 km, čo by malo bezpečne stačiť. Cesta nás viedla smerom ku kupcom a v diaľke som rozpoznal kopec, na ktorom San Marino je postavené. Začali sme stretávať autá so značkou San Marina. Dali sa ľahko rozoznať. Boli to tí, čo najviac porušovali predpisy. Či už pokračovanie rovno cez odbočovací pruh, alebo prejazdy cez zebru. Cesta začala stúpať a kľukatiť sa. Palubný počítač auta výrazne skrátil dojazd na 40 km, ale aj to by malo byť s veľkou rezervou.
Kľukatá cesta na hlavný kopec mala dosť ostré zákruty a všetci domorodci jazdili ako blázni bez brzdenia. Bál som sa vôbec uhnúť sa niekde na stranu, pretože som strácal prehľad o tom, čo sa deje okolo mňa. Palubný počítač znížil dojazd na 20 km, čo už bolo na hrane. Ale riskol som to a pokračoval ďalej. Múry sa začínali zdvíhať a ja som čím ďalej tým viac strácal prehľad o tom, kade mám ísť, pretože odbočky miestami náhle stúpali do výšky a ja som nevedel či mám ísť rovno alebo odbočiť. Aj navigácia mala miestami problém zistiť, či idem ešte po hlavnej alebo či som už odbočil.
Dojazd podľa palubného počítača sa dostal pod 10 km. Začalo to byť kritické. Ovšem rozpoznal som cestu smerom na vrchol kopca, kde sme mali hotel. Ostrý kruhový objazd, toto už poznám. Dorazili sme na vrchol kopca, na najvyššie parkovisko v meste. Dojazd sa zastavil na 7 km. Uf, to bolo fakt na mále.
Hotel v San Maríne
Vystúpili sme, zobrali sme si batožiny a pobrali sme sa do mesta. V centre sa nesmie jazdiť autami počas dňa, len ráno a večer, takže sme museli ísť peši. Mali sme rezerváciu v najvyššie položenom hoteli v meste. Nad ním už bola len samotná pevnosť a mesto sa rozprestieralo pod hotelom. Bolo tu krásne, nádherný výhľad na mesto aj údolie.
Na hoteli sme zistili, že obsluha nevie po anglicky. Ale bola to zasa sympatická tetuša, ktorá sa snažila nám vo všetkom vyjsť v ústrety. Tak sme sa posunkami a základnými slovami akosi dohodli a dostali sme sa na izbu. Mala maličký balkón otočený smerom do mesta. Izba vcelku slušne zariadená, kúpeľňa dosť obmedzená. Predsa len sme v starej budove a z toho vyplývajú aj nejaké obmedzenia. Ale na prespanie a oddych to postačovalo.
Zišli sme dole na večeru a popýtať sa na parkovanie. Teta samozrejme súhlasila, že môžem auto priviezť sem hore, mali tu akýsi prístrešok pre autá. Ale príjazd bol dosť komplikovaný a úzky. Určite však lepšie ako stáť na verejnom parkovisku za hradbami. Zbehol som teda dole pre auto a zistil som, že dojazd si to rozmyslel a písal niečo vyše 50 km. No konečne, takto by to malo byť, upokojilo ma to. Naštartoval som, poprepletal som sa medzi ľuďmi v meste a dorazil k hotelu. Teraz bolo treba na malo priestore sa akosi zradiť medzi autá stojace pod prístreškom. Manévroval som tam zopár minút až sa mi nakoniec podarilo zaparkovať. Sadli sme si teda do hotelovej reštaurácie na večeru. Tu sme však znova zistili, že večeru podávajú až o 19:30, dovtedy je zatvorené. Čo sme však mali robiť, počkali sme si. Teta ma medzitým oslovila a taliansky sa mi snažila niečo povedať, ovšem nechápal som. Potom to vyjadrila zopár slovami “mašina kolóre” a s palcom hore a pochopil som, že sa jej zapáčilo naše auto. Tak som poďakoval a objednali sme si večeru.
Po večeri sme si dali ešte pivko na hotelovej verande s výhľadom na mesto pod nami. Myslím že tu sme prvý krát začuli ten zvuk, ktorý v nás doteraz vyvoláva spomienky na San Maríno. Boli to zvony. Vždy ráno pri východe slnka a vždy večer pri západe slnka niekto zvonil vo veži pevnosti, ktorá bola presne nad nami. Zvuk to bol pekný, mohutný , ale časom nám to aj začalo liezť na nervy. Do toho sa každú pol hodinu pridávali zvony na radnici. Takže San Maríno bolo mesto zvonov.
Večer na izbe sme si už len spomenuli na to, ako bolo vo Vieste, pozreli sme si predpoveď počasia na nasledujúci deň a po zistení, že v Bologni je vyhlásený stav ohrozenia sme sa definitívne rozhodli, že toto mesto obídeme. A takto sme aj ukončili večer a tešili sme sa na prechádzku po San Maríne.
Zastávka vo Vieste bola vcelku krátka, ešte by sme tu zopár dní vydržali. Ale čas neúprosne tlačil a naša dovolenka sa blížila ku koncu. Museli sme sa teda pobrať smerom späť na sever. Ráno sme si privstali k východu slnka, ktoré bolo nádherné, urobili sme z toho zopár fotiek, na chvíľku sme si ešte ľahli. Neskôr sme sa pobalili, zbehli na raňajky, zaplatili hotel a rozlúčili sa s Vieste. Odchádzali sme severnou stranou z toho malebného poloostrova.
Komentáre