Ráno sme sa zobudili klasicky dovolenkovo, čiže trocha neskôr, dali sme si klasicky raňajky (Zuzka si dala tentokrát late, čiže obyčajné spenené mlieko bez kávy, čo samozrejme nevypila) a pobrali sme sa do mesta. Tentokrát bol cieľom samotný Vatikán, mali sme už kúpené lístky do Vatikánskeho múzea. Išli sme zasa metrom, tentokrát sme prestupovali. Vystúpili sme na stanici neďaleko Vatikánu a dali sme si asi 15 minút pešo cez túto časť mesta. Bolo vidieť, že tu všetko žije z turistov. Po ulici nás oslovovali ľudia, sprievodcovia Vatikánskym múzeom. Dosť často boli otravní, snažili sa na seba upozorniť a liezlo to dosť na nervy. Ale také je to pri miestach s hromadou turistov.
Námestie sv. Petra
Ako prvý cieľ sme si zvolili Námestie sv. Petra a Baziliku sv. Petra. Keď sme sa konečne dostali na námestie, ohromil nás veľký počet ľudí, ktorí sa tu nachádzali. Ale zároveň aj samotné námestie, lemované stĺporadím a takisto majestátny vchod do baziliky. Zároveň sme si všimli aj niečo, čo sa nedalo prehliadnuť. Dlhočizný rad ľudí stojacich na vstup do baziliky. Rovno som to vzdal, tuto ja teda nebudem čakať. Padlo ďalšie rozhodnutie - vrátime sa sem nabudúce a prídeme skoro ráno. Keďže nasledujúci deň (sobotu) sme mali takto naplánovaný na návštevu Colosea, zostala nám už len nedeľa. Takže návšteva baziliky sa odložila kvôli množstvu turistov stojacich v rade, odhadom to bolo tak 200 až 300 metrov ľudí čakajúcich na vstup.
Vatikánske múzeum
Ešte v Bratislave sme si však kúpili lístky do Vatikánskeho múzea. Mali sme lístky so vstupom o 11:30, tak sme sa pomaly vybrali k múzeu. Zo začiatku to bolo vcelku fajn, vyzeralo to, že tam veľa ľudí neide. Ovšem stačilo zájsť za roh a tam sme to videli - ďalšia dlhočizná rada turistov. Boli tam však 2 cestičky oddelené páskami. V jednej stáli ľudia, druhá bola prázdna. A pretože som sa cítil mocný vďaka lístkom uschovaným v batohu, vybrali som sa do tej prázdnej uličky. Dostali sme sa až ku vchodu.
Musím povedať, že tam vládol dosť chaos. My sme vchádzali samostatným koridorom pred ľudí s lístkami, kde nás aj kontrolovala ochranka. Za ochrankou sme prechádzali vedľa ľudí stojacich v rade na lístky a dostali sme sa do akéhosi vestibulu. Potom sme pochopili, že asi musíme ísť hore po schodoch, kde bola ďalšia kontrola na lístky a tu nám náš papier vytlačený na domácej tlačiarni vymenili za lístky do múzea. Prešli sme ďalej a tam boli turnikety, do ktorých sme vložili lístky a mohli sme pokračovať ďalej. Troška chaos, ale boli sme dnu.
Vatikánske zbierky
Dostali sme aj mapku múzea, ale orientácia v nej bola naozaj veľmi zlá. Tak sme sa akosi odhadom vybrali na cestu po múzeu. Boli tu rôzne zbierky, najmä sochy a busty rôznych slávnych aj neznámych ľudí. Dali sa tu nájsť popisné tabuľky s textom “Julius Cesar”, čo nám bolo úplne jasné, kto to bol, ale boli tu aj popisky s textom “Socha ženy” alebo “Socha muža”. Takže akosi časom sa zabudlo na triedne rozdiely a všetci tu stáli pekne vedľa seba.
Ťažké je písať o tom, čo sme tam videli, pretože to bolo naozaj vrcholové umenie. Do detailov prepracované sochy a výzory ľudí, väčšinou v životnej veľkosti, prepracované prsty na rukách, vlasy či oči a pritom socha bola mramorová. Koľko hodín práce sa skrývalo za každou sochou, to sme si nevedeli ani predstaviť. Takýchto zbierok bolo v múzeu niekoľko, celkovo niekoľko stoviek sôch. Prestávali sme časom rozlišovať, čo je staršie, čo je novšie, čo je rímske, čo je grécke alebo egyptské. Bolo tu toho naozaj veľa.
Avšak počet ľudí v múzeu sa akosi výrazne zvýšil až natoľko, že ochranka začala regulovať počet ľudí v múzeu. Jeden vchod do budov pozastavili a ľudia sa začali zhromažďovať na nádvorí. Potom ich postupne začali púšťať dnu. To zapríčinilo naše zdržanie, ale nebolo to zasa až také hrozné. Pokračovali sme ďalej do múzea, prešli sme posledné zbierky a vošli sme do chodieb so vzácnymi maľbami. A to, aké to boli nádherné maľby, to sa asi nedá ani opísať. Do detailov prepracované stropy, miestami pozlátené a dlhé desiatky metrov, takto si ja pamätám Vatikánske múzeum. Toto bola pre mňa časť, ktorá asi vo mne nechá stopy natrvalo.
Sixtínska kaplnka
Čo bolo horšie bol ten dav ľudí. Niektorí nevychovaní, iní pomalí, celkovo ich tam bolo až príliš veľa a obmedzovalo nás to vo vychutnávaní si toho, čo múzeum ponúkalo. Obrovské gobelíny s rozmermi aspoň 4x6 metrov, obrovské obrazy s podobnou veľkosťou alebo nástenné maľby s priestorovým efektom, ktoré akoby vystupovali to steny. Toto všetko sme akoby prešprintovali s davom. Dokonca tam boli komnaty s moderným umením, ale toto nás akosi nezaujalo a bolo to skôr rušivé. Na konci nás však čakala hlavná atrakcia, Sixtínska kaplnka.
Už počas cesty k nej sa z reproduktorov ozývalo, že v kaplnke nie je dovolené fotiť a mali by sme tam byť potichu. Samozrejme že realita bola iná. Po vstupe do kaplnky nás prekvapila tma, ktorá tam bola. Ďalej dav ľudí pozerajúcich sa hore a zároveň aj ich klábosenie a dokonca aj fotenie podaktorých extrémne drzích turistov. Pripadal som si ako v úli, do ktorého som a dostal len omylom. Ochranka neustále upozorňovala, že treba byť potichu a samozrejme že sa nemôže fotiť. My dvaja sme sa snažili nasať akúsi atmosféru tejto najznámejšej kaplnky. Ale nič, nechytilo nás to. Ak toto mal byť vrchol toho, čo je vo Vatikánskom múzeu, tak je to omyl, vrcholom boli asi tie prekrásne stropy na chodbách, to bol pravý vrchol.
Po pár minútach sme sa pobrali ďalej. Dav však zostával v kaplnke, čiže cesta späť už bola kľudnejšia, aj keď tu už nebolo veľmi čo obdivovať.Ale aj tak sme toho už mali dosť. Toľko umenia, toľko krásy, boli sme z toho už unavení. Prešli sme teda ešte niektoré expozície a pobrali sme sa von z múzea. Poprechádzali sme sa po obytných blokoch v okolí Vatikánu, dali sme si ďalšiu rímsku pizzu do ruky, Zuzka si dala zmrzlinu a vybrali sme sa do mesta. A tešili sme sa na večer, kedy mal byť chorálový koncert v kostole sv. Ignatiusa.
Stred mesta
Zostalo nám ešte zopár pamiatok a atrakcii, ktoré sme ešte nevideli. Ako prvú atrakciu sme hľadali parlament. Čakali sme od toho viac, ale čo už, stáva sa. Takže sme išli ďalej a hľadali sme fontánu Di Trevi, najväčšiu fontánu v Ríme. Dovtedy sme išli kľudnými uličkami a hľadali sme cestu k fontáne. Fakt, že sme ju už našli sme zistili podľa húfu ľudí smerujúcich k fontáne a že sme blízko sme zistili podľa vravy idúcej niekde z diaľky. Keď sme k fontáne dorazili, tak celé námestie bolo plné ľudí. Poobzerali sme si toto veldielo a pobrali sme sa k ďalšej atrakcii, hľadali sme prezidentský palác.
Podľa sprievodcu mal byť prezidentský palác niekde na kopci, presnejšie na vrchole najväčšieho kopca v Ríme. Našli sme jeho hradby a šli sme popri nich ďalej, vyššie. Dostali sme sa až k akémusi tunelu. Prešli sme cez cestu a stúpali sme do kopca. Bolo nám jasné, že palác budeme asi obchádzať a že vchod bude niekde na kopci.
Najdrahšia pizza
Vtom nás opanoval hlad. A preto v tejto tichej uličke sme odvážne vošli do malého podniku, kde okrem pizze ponúkali aj kebap. Ale ten predsa nebude jesť v Ríme, takže znova padlo rozhodnutie, že pizza. Ponúkali tu pizzu na váhu. Mali veľkú podlhovastú pizzu už upečenú a z nej postupne odrezávali zákazníkom. Dali sme si akési odvážne kombinácie, ja som mal zemiakovú a Zuzka si dala akúsi zeleninovú zmes. V podniku nikto nebol, len obsluhujúci kuchár či ako ho nazvať. Sadli sme si, on zapol hudbu, dal pizzu do trúby na prehriatie a o chvíľku nám ju naservíroval na obrovskom drevenom podnose. Bolo jej teda naozaj veľa, ale boli sme aj naozaj riadne hladní. Po možno 20 minútach sme ju konečne zvládli. Bola výborná, možno práve vďaka odvážnej kombinácii. Prišlo na platenie. Suma 22 EUR ma teda riadne prekvapila, ale keďže v Ríme vládla dosť veľká drahota, nevedel som, či je to ok alebo nie, teraz už viem že asi nie. Ale dal nám odškodné, každý dostal 2 kúsky pizza trojuholníkov plnených čokoládou.
Pokračovali sme teda hore kopcom a stále sme hľadali vchod do paláca. Rýchla kontrola času napovedala, že si už musíme švihnúť, pretože koncert v kostole sv. Ignatiusa sa blížil. Vyšli sme teda až úplne na vrchol kopca, vchod však nikde nebol. Tak sme šli popri múre ďalej až sme to nasmerovali späť po opačnej strane paláca. Vchod stále nikde. Čas už začal byť neúprosný a nervozita v nás rástla. Vtom sme v diaľke zbadali akési súsošie. Áno, stálo pred hlavným vchodom do paláca. No to je super, celú tú cestu sme išli úplne zbytočne. Museli sme však už rýchlym tempom ísť ďalej. Ba dokonca sme museli zrýchliť. Čas koncertu sa neúprosne blížil.
Koncert
Zobrali sme to takým pološprintom cez uličky. Najprv sme blúdili, ale zrazu sme prišli do uličiek, kde sme boli deň pred tým a to znamenalo, že sme na dobrej ceste. Odbočka doľava na Pantheon a Kostol sv. Ignaziusa a už sme tam boli. Hneď na prvý pohľad však bolo čosi čudné. Prišli sme síce o 10 minút skôr, ale nikto pred kostolom nebol a dvere boli zamknuté. Kde-tu niekto prišiel ale hneď aj odišiel. A keď už bol čas koncertu a nič sa nedialo, bolo to úplne jasné. Asi sme si zle prečítali, kedy ten koncert mal byť. Dali sme si ešte poslednú nádej, že snáď bude v Pantheone, že sme si len nevšimli miesto konania. Narýchlo som ešte cez mobil našiel na YouTube video s koncertom z Pantheonu, tak sme ešte zobrali posledné kúsky síl a vybrali sme sa tam. Ale smola, nič tam nebolo.
Bolo teda jasné, že môžme ísť na hotel. Hľadali sme najbližšiu stanicu metra, tak sme sa k nej vybrali. A keď sme ju konečne našli, tak sme si unavení sadli do metra a prášili sme na hotel. Neuveriteľné, koľko sme toho zasa tento deň prešli. Na hotel sme prišli už po tme. Dali sme si zasa klasické pivko na terase a už sme sa tešili na ďalší deň, kedy si pozrieme Coloseo a starý antický Rím.
Komentáre