Preskočiť na hlavný obsah

Taliansko 2012 - 12. deň - San Marino


San Marino je najstaršia republika na svete a zároveň aj jej hlavné mesto. Leží na dosť strmom kopci v tvare lupeňa, ktorý je z jednej strany úplne kolmý a na druhej strane je ešte stále strmý ale dostatočne plochý na to, aby sa tam nachádzalo samotné mesto. Historické centrum je obklopené hradbami, ktoré sú až doteraz úplne zachovalé. Nad mestom na samotnom vrchole kopca sú 3 veže, ktoré slúžili hlavne na obranu mesta.

Zvony

Ráno bolo čudné. Ak sa dobre pamätám, tak celú noc každú hodinu odbíjali zvony na radnici. Ešte za svitania sa odbíjanie zmenilo na zvonkohru, ktorá ma dokonale zobudila. Do toho sa pridal za svitania veľký zvon, ktorý svojim prenikavým zvukom nenechal žiadneho návštevníka na pokoji.

Aby to bolo jasnejšie, zvon bol poháňaný ručne. Teda ráno vyšiel hore na vežu asi chlapík zvonár a rozhýbal ten obrovský zvon tak, aby začal zvoniť. A ako sme neskôr večer odsledovali jeho techniku, tak ho najskôr rozhýbal najviac, ako sa len dalo. Výsledkom bolo, že prvá rana bola silnejšia a druhá slabšia. A čím dlhšie ho rozbiehal, tým silnejšia tá prvá rana bola. Keď dosiahol maximum, tak si dal zvonár pauzu a rany zasa slabli. Človek by si myslel, že to je koniec. Ale kdeže. Akonáhle zvon jednu ranu vynechal, zvonár sa chytil svojej práce a zasa rozbiehal zvon na plné gule.

Pre bežného návštevníka mesta, ako sme boli aj my dvaja vtedy v posteli, to bola rana pod pás, pretože sme sa tešili, že už bude kľud, ale opak bol pravdou. Do už zaspávajúceho mozgu sa zrazu znova začal zarývať prenikavý zvuk zvonu. A nepomohli ani vankúše ani vulgárne nadávky. Takže sme si zasa vypočuli, ako to viac a viac trieska a nás to viac a viac prebúdzalo. Dosiahol vrchol, zvuk začínal slabnúť, konečne môžme znova spať.

Ale kdeže, akonáhle zvon vynechal jeden úder, už ja sa zvonár chopil svojej práce a znova to začalo od začiatku. Tento boj sme mali vopred prehraný, lebo tento moment nás už definitívne prebudil. Ten zvonár veľmi dobre vedel, prečo ten zvon rozbieha 3x. A my sme už len čakali, že koľko krát ho ešte bude rozbiehať. V podstate prebudení, ležiaci v posteli, sme znova počúvali, ako údery slabnú. A ten hajzel už ten zvon viac nerozbiehal. To nás tak rozčúlilo, že sme boli asi definitívne prebraní. Síce sme ešte chvíľku pospali, ale už sme sa nedokázali vnoriť do takého nočného spánku ako predtým. Ten zvon nás dorazil.

Pevnosť nad nami

Asi o 8:00 sme sa vybrali dole na raňajky, ktoré boli také skromné, ale zasa chutné. A pobrali sme sa do mesta, pozrieť si veže a centrum. Ako prvý cieľ sme si vybrali vežu priamo nad naším hotelom. Uličky v San Marine sú väčšinou dosť strmé, o čom sme sa presvedčili hneď pri výstupe na vežičku (pevnosť) hneď nad hotelom. Pri našej váhe sme dorazili na vyhliadku vedľa vežičky zafučaní, akoby sme prišli na vrchol Gerlachu. Bolo vtedy ešte ráno, takže nikto tam nebol a užívali sme si ten ranný kľud tohoto mestečka.

Prišli sme k pevnosti, zaplatili sme vstupné myslím že 6 EUR na osobu, čo bolo vstupné na všetky vežičky, a pobrali sme sa teda dnu. Snáď ani nemusím spomínať, že celé okolie pevnosti bolo dokonale upratané a zrenovované. Po vstupe dnu to bolo také isté. Ani špinka, všetko dokonalé. Niečo také som na Slovensku bohužiaľ nevidel.

Pevnosť bola nie veľmi veľká, ale vďaka svojej polohe na vrchole kopca so strmými svahmi ponúkala nádherné výhľady do okolia. Zároveň bolo perfektné, že sme tu boli medzi prvými a tým pádom bola skoro celá pevnosť len pre nás a mohli sme si spraviť perfektné fotky. Najviac ma však zaujalo, že z tej ostrejšej strany kopca od mesta to bola vlastne úplne kolmá skala a pod ňou sa nachádzalo futbalové ihrisko. A vedľa neho sa začínala nádherná kľukatá cestička po akejsi lúke v údolí. A celé to pôsobilo akosi upokojujúco. Ten výhľad bol parádny. Škoda len, že bola nízka viditeľnosť, inak by to bolo dokonalé.

Náhodné stretnutie

Pobrali sme sa potom k druhej vežičke. To sme už išli po vrchole kopca po akomsi parku, aj keď to park úplne nebol. A tam sme si chceli spraviť spoločnú fotku. Požiadali sme preto po anglicky okoloidúcu, či by nás neodfotila. Ona po anglicky odpovedala že jasné. Tak sme sa štelovali a manželka sa ma spýtala, či som vysvetlil, ako sa obsluhuje foťák. Na to sa dotyčná okoloidúca na nás otočila so slovami: “Jak ste to mluvili ?”. A bolo všetko jasné. Na vrchole kopca v San Maríne sa stretnú česi so slovákmi. Tak sme si pokecali, že kde boli, kam idú, ako bolo a tak. A pobrali sme sa každý svojou cestou.

Druhá vežička bola tiež nádherne opravená, vyslovene do detailov. Bolo vidieť že domácim naozaj záleží na prezentácii mesta. A zaberalo to, cítili sme sa tam veľmi dobre. Opäť tu boli nádherné výhľady a nádherné fotky. Po ceste späť sme si dali kávičku v parčíku a pobrali sme sa do mesta.

Centrum mesta


Mestské uličky nás nesklamali. Všetko bolo dokonalé, zrenovované a bez špinky. Až na obrovské húfy akýchsi múch, ktoré nás miestami otravovali a keď už otravovali, tak poriadne. Mesto bolo plné obchodíkov hlavne s oblečením a módnymi doplnkami. Našli sa však aj obchodíky s hračkami, hlavne autíčka na diaľkové ovládanie a podobné radosti pre deti. Ale prím hrali oblečenie a doplnky. Jediný problém bol v tom, že predávaný tovar bol dosť často značkový, takže ceny boli síce vzhľadom na značku nízke, ovšem vzhľadom na slováka boli príliš vysoké.

Zuzka však dostala nakupovaciu horúčku a chcela si vybrať nejakú kabelku. Obchod s kabelkami voňal kožou a novotou, jasný znak toho, že sa tu šmejdy nepredávajú. Predavačka v nás hneď videla rusov a oslovovala nás ruskými vetami, ktorým sme ako tak rozumeli. Dokonca nám ponúkala veci s výraznou zľavou, ovšem pre turistu zo slovenska je zľava zo 130 EUR na 90 EUR lákavá, avšak výsledná cena ešte stále príliš vysoká. A tak sme obchodík opustili bez tovaru.

Hľadali sme však ďalej. Rozhodli sme sa navštíviť stánok popri ceste. Rozdiel v cenách tu síce bol, ale zároveň aj kvalita sa zadala trošku nižšia, hlavne však cena bol stále vysoká. A ako sme sa tak rozprávali, tak nás zrazu predávajúci oslovil po česky. Vraj majú teraz super zľavy, že sa to teraz oplatí. Tak ale pre nás to bolo stále dosť veľa nechať 80 EUR za kabelku, tak sme si aspoň pokecali o tom, ako sa žije v San Maríne, aké to prináša výhody a nevýhody. A podľa neho začali v tom období dosť veľké nevýhody, vraj dobre už bolo a kríza bola cítiť. Jediný, kto ich ešte zachránil sú rusi, ktorých bolo v meste teda požehnane, napríklad aj info tabule pred reštauráciami s ponukami jedál boli po rusky. Poďakovali sme českému bratovi za ponuku a vybrali sme sa ešte raz do mesta. Časom sme pochopili, že kabelku za 50 EUR tu nezoženieme. Ale aj tak nákupy považujeme za úspešné, pretože Zuzka si kúpila akože značkovú voňavku za 5 EUR.

Obed s doprovodom

A keďže nás začal opanovávať hlad, vybrali sme sa hľadať niečo na jedenie. Obedové menu tu bolo teda dosť drahé. Normálny obed vyšiel od 20 EUR vyššie na jedného, čo sme neboli ochotní zaplatiť, tak sme hľadali niečo lacnejšie. Našli sme pizzeriu s terasou. Tak sme sa tam zložili, objednali sme si nejakú tú pizzu a oddychovali sme. V tom sa ozvalo zvonenie z nám už známeho zvonu a vtedy sme zbadali, že to bol zvon nad naším hotelom. Tak sme si teda vypočuli ďalšie nekonečné zvonenie, pri ktorom sme sa ani rozprávať nemohli a sledovali sme aj povraz zo zvonu, ako ho niekto ťahá. To bol ten zvonár, čo nám liezol na nervy.

Po obede sme si išli oddýchnuť na izbu. Mesto sme už mali celé prejdené, teda len tú najvyššiu časť, pretože sme boli dosť unavení a nechcelo sa nám zostupovať až úplne dole. Pospali sme si troska a večer znova až po 19:00 sme išli na večeru. Varili tu naozaj dobre, aj keď dosť draho na môj vkus. Ale aj tak nič lacnejšie na okolí nebolo, takže toto bolo najlepšie riešenie. Zuzka si dala cestoviny, ja som mal steak na víne. Jedlo bolo parádne, výborne sme sa najedli. A k tomu samozrejme pivko.

Večer bol veľmi krátky, pozerali sme ešte správy, či sa náhodou niečo nezhoršilo v oblasti zemetrasenia, cez ktorú sme mali ďalší deň prechádzať. Našťastie nič horšie sa nestalo a my sme boli pripravení na cestu ďalej. Aj keď sme tušili, že toto už bol asi koniec aj vďaka tomu, že zastávku v Bologni sme z bezpečnostných dôvodov zrušili. Čakala nás cesta do Trieste.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Benzín vs diesel

Už dlhší čas som sa zamýšľal nad tým, akú výhodu majú dieselové motory nad benzínovými motormi z pohľadu silových vlastností. Teda akú majú výhodu v ťahu, kedy musia preraďovať, aký má zmysel ťahať to až do vysokých otáčok. Očakával som, že benzínové motory budú na tom asi lepšie (samozrejme pri porovnaní motorov s približne rovnakým výkonom). Ako názornú ukážku som sa rozhodol vybrať si dva benzínové a dva dieselové motory z Ford Focusov. Benzínové motory sú zastúpené 2.0 Duratec HE (motor z môjho auta), 1.6 Ti-VCT (variabilné časovanie ventilov). Dieselové motory sú zastúpené 1.8 TDCI a 2.0 TDCI. Začal som teda najskôr teóriou. Hľadal som články zaoberajúce sa výkonom a prípadne porovnaním výkonov benzínových a dieselových motorov. Prvé, čo ma prekvapilo, bolo, že výkon sa počíta pomocou vzorca, do ktorého sa doplní nameraný krútiaci moment a otáčky motora v danom momente . Vždy som si myslel, že výkon aj krútiaci moment sú samostané veličiny. Hneď mi bolo jasné, že tým pádom sa najd

Taliansko 2012 - 9. deň - cesta Rím - Vieste

Nastal deň, kedy sa rozlúčime s Rímom a vyberieme sa ešte južnejšie, do Neapola a odtiaľ k Jadranskému moru do Vieste. Mali sme dosť cestovať autom s niekoľkými zastávkami (Napoli, Pompei, Candella). Privstali sme si preto, aby sme nemali zasa časový stres, posledné raňajky v Ríme, skontroloval som čelné sklo na aute, ktoré našťastie už ďalej nepráskalo, zaplatili sme, nahodili batožinu a vybrali sme sa na cestu. Cesta z Ríma Keďže bol pondelok ráno, očakával som trošku viac áut na cestách, čo sa však naplnilo len z časti. Od hotela sme sa vcelku svižne dostali až na obchvat, kde doprava zastavila vďaka zápche na vjazde do Ríma, na čo som po zopár minútach došiel a pokračovali sme na diaľnicu. Po ceste sme potrebovali natankovať, takže po asi hodine jazdy sme odbočili na benzínku Esso. Už z diaľky na nás mával jeden obsluhujúci, že nech zastanem na stojane úplne naľavo, čo som aj tak plánoval. Vystúpil som, otvoril nádrž, dal do nej hadicu a nič. Tak znova a nič, benzín nešiel, d

Taliansko 2012 - 6. deň - Rím (Vatikán)

Ráno sme sa zobudili klasicky dovolenkovo, čiže trocha neskôr, dali sme si klasicky raňajky (Zuzka si dala tentokrát late, čiže obyčajné spenené mlieko bez kávy, čo samozrejme nevypila) a pobrali sme sa do mesta. Tentokrát bol cieľom samotný Vatikán, mali sme už kúpené lístky do Vatikánskeho múzea. Išli sme zasa metrom, tentokrát sme prestupovali. Vystúpili sme na stanici neďaleko Vatikánu a dali sme si asi 15 minút pešo cez túto časť mesta. Bolo vidieť, že tu všetko žije z turistov. Po ulici nás oslovovali ľudia, sprievodcovia Vatikánskym múzeom. Dosť často boli otravní, snažili sa na seba upozorniť a liezlo to dosť na nervy. Ale také je to pri miestach s hromadou turistov. Námestie sv. Petra Ako prvý cieľ sme si zvolili Námestie sv. Petra a Baziliku sv. Petra. Keď sme sa konečne dostali na námestie, ohromil nás veľký počet ľudí, ktorí sa tu nachádzali. Ale zároveň aj samotné námestie, lemované stĺporadím a takisto majestátny vchod do baziliky. Zároveň sme si všimli aj niečo, čo