Taliansko 2012 - 4. deň - cesta Benátky - Rím

Ráno sme sa zobudili trocha skôr, aby sme ušetrili čas a odišli z hotela ešte pred 8:00, čo sa nakoniec nepodarilo, ale nevadí, veď sme boli na dovolenke. Ráno nás prekvapil dážď. Po ceste dážď slabol až časom úplne zanikol. Tentokrát sme išli po diaľnici a cesta začala rýchlo ubiehať. Prešli sme okolo Padova, Ferrari aj Bologne, a vošli sme do kopcov. Tu niekde začína Toskánsko, kraj, na ktorý som bol veľmi zvedavý. Našťastie cesta po diaľnici ubiehala rýchlo, hlavne bola kľukatá, takže aj zaujímavá. Kopcovitý terén ponúkal rôzne pohľady a výhľady, omnoho lepšie cestovanie ako po Bolognu.

Florenzia

Po asi dva a pol hodinách sme sa priblížili k Florenzii. Čakal som, že to už nemôže byť s dopravou horšie ako to bolo v Padove a Trevise. Opak bol však pravdou. Hustá premávka, tlačenie sa áut a predbiehanie na neuveriteľných miestach, takto nás privítala Florenzia. Poriadok zmizol spolu so značením na ceste. Mal som v navigácii poznačené parkovisko pod vlakovou stanicou, vedel som, že to nemôže byť ďaleko. Lenže v mestskom chaose, kde sa nedodržiavajú jazdné pruhy a cesty sú plné jám, je veľmi ťažké odhadovať, kam máme ísť. Naraz sa ulica rozdelila na pruh pre autobusy a pruh pre ostatnú dopravu. Samozrejme že autá jazdili aj v pruhu pre autobusy, čo už. Ale premávka zoslabla a po ľavej strane som zbadal železničné stĺpy, už musíme byť blízko.

Dorazili sme na námestíčko, kde stálo dosť veľa autobusov. Cesta sa zmenila na mačacie hlavy, také fest vybité, kopa jám a dier, tak to tam vyzeralo. Auto začalo aj s nami poskakovať, aj keď som šiel možno len 20 km/h. Zbadal som vjazd do garáží. Navigácia vraví, že je tu kruhový objazd. Fakt ! Tak ako slušný šofér zo strednej Európy som ho obišiel, teda skôr len jeho pozostatky nakreslené na rozbitej ceste a zamieril som do garáží. Paráda, našli sme to. Ani som sa toľko nenatrápil, už som si začínal zvykať na ten bordel v doprave.

Vyšli sme z garáží a cez pasáž sme zašli ďalej do mesta. Vyšli sme na vcelku rušnej ulici, kde kopa ľudí išla jedným smerom, tak sme sa vybrali s nimi. Niekde medzi budovami som zbadal akýsi veľký kostol. Bol to dóm, hlavný kostol Florenzie. Pofotili sme išli sme ďalej. Čas nás však tlačil, pretože sme mali naplánované 2 hodiny a pritom sme už meškali hodinu.

Bazilika

Ako sme sa tak  rozprávali, vynorilo sa pred nami námestie a na ňom sa ukázala Florentská katedrála. Mega stavba, niečo také obrovské som dovtedy nevidel. Obrovské steny, v pozadí sa týčila mega kupola. A najúžasnejšie na tom celom bola vonkajšia výzdoba. Je to vôbec možné, aby niekto takto úžasne vyzdobil budovu zvonku ? Snáď ani kúsok tej obrovskej budovy nebol obyčajný, všade boli reliéfy, sošky, ornamenty. Neskutočne krásna budova, až sa mi rozum zastavoval pri myšlienke, ako dlho muselo trvať toto spraviť a koľko ľudí to muselo robiť. Naozaj úžasná pamiatka. Mal som z čítania o tom predstavu, ale naživo je to ešte väčšia morda.

Zuzka chcela ísť dnu, ovšem pri vstupe stála dosť dlhá rada. A Zuzka zrazu chcela ísť na kupolu, kde premáva výťah. No ja som zasa nechcel, pretože sme už mali pomaly odchádzať z mesta. Tak Zuzka nakoniec ustúpila a my sme sa vybrali ďalej. Až keď sme sa troška vzdialili od katedrály, tak sme spoznali majestátnosť tejto stavby a aj jej rozmery. Kupola bola naozaj obrovská a ľudia na nej boli takí maličkí. Uf, táto stavba vo mne nechala veľké dojmy a to som ešte nebol vo vnútri. Niekedy sa sem musíme ešte vrátiť.

Pokúsil som sa dostať nás k akémusi mostu, ale moje navigačné schopnosti práve tu zlyhali. Trošku sme poblúdili po uličkách, aj keď som mal v ruke mapu s vyznačenou cestou. Bohužiaľ, uličky neustále zatáčali alebo končili téčkom, takže orientácia bola naozaj zlá. Až keď sme dorazili na hlavné námestie namiesto k mostu som pochopil, že už toho asi veľa neuvidíme. Škoda, Florenzia je pekné mesto. Ale čas nás tlačil, museli sme sa vrátiť k autu a pokračovať ďalej.

Toskánsko

 Sadli sme do auta a vybrali sa ďalej. Zhodli sme sa však, že je to škoda, že sme nemali viac času. Katedrála v nás oboch zanechala kúsky obdivu a zároveň otázku, ako to musí vyzerať dnu, keď z vonka bola taká nádherná.

Cesta pokračoval vcelku svižne. Prechádzali sme centrom Toskánska. Všade boli mestečká na kopcoch s viničmi a olivovými sadmi v ich okolí. A ak na kopci nebolo mestečko, tak tam bola vila v Toskánskom štýle so zopár vysokými stromami vedľa nej. Nádherný to kraj. Našou nasledujúcou zastávkou má byť Toskánske mestečko San Gimignano, zapísané ako dedičstvo ľudstva UNESCO.

San Gimignano

Odbočili sme z hlavnej dvojprúdovej rýchlostnej cesty a odbočili sme do nízkeho pohoria. O chvíľu sme uvideli náš cieľ. Namiesto maličkej dedinky na kopci, ako som očakával, sa objavilo majestátne mesto na vrchole kopca s niekoľkými vežami. Fúha, na toto asi 30 minút stačiť nebude. zaparkovali sme na parkovisku za hradbami, našli sme posledné parkovacie miesto. Všetky parkoviská boli plné a že ich tam aj bolo veľa.

Po vystúpení z auta sme uvideli krásu tohoto miesta v plnej sile. Nádherné malebné mestečko, domy z kamenia, celé v Toskánskom štýle. Okolo celého mesta, na úpätí kopca, boli olivové sady. A v pozadí bol nádherný výhľad na Toskánsku krajinu s vilami na kopčekoch. Toto za to stálo, je tu nádherne. Vybrali sme sa do mesta. Do detailov prepracované budovy a chodníky, všetko v starom štýle, takto si toto mesto pamätám. Dokonca stará kamenná studňa na námestíčku pri kostole, aj toto tu bolo. No nádhera všade naokolo. Dali sme si kávičku, poprechádzali sme sa po meste a kochali sa tou krásou. Toto mestečko si asi budem pamätať celý život, že takto vyzerá Toskánsko. Zuzka medzitým objavila obchod so super lacnými cestovinami rôznych farieb, tvarov a názvov. A tak sme ešte spravili nákupy pobrali sme sa preč. Ešte posledné pohľady na toto mestečko a hurá smer Rím.

Cesta do Ríma

Po ceste sme obdivovali krajinu a to krásne Toskánsko. Zhodli sme sa, že sem snáď raz ešte zavítame, dokončíme Florenziu a oddýchneme si v tomto nádhernom kraji. Do Ríma to bol ešte kus cesty, tak som ešte naplánoval zastávku v mestečku Sinalunga. Lenže vzhľadom na to, že sme dosť meškali, tak sme zastavenie a prechádzku po meste skrátili len na zastavenie na 5 minút a pokračovanie do Ríma. Vyšli sme za na kopček za miestny supermarket, kde bol aj pekný výhľad na mesto. V tom sa k nám prirútil starý Fiat Uno, z neho vystúpil mladík a so slovami niečo ako “Fókus ešté ?” začal obdivovať naše auto. Bolo to príjemné spestrenie našej cesty a od srdca sme sa usmiali. Bolo však treba pokračovať v ceste, čas bol neúprosný.

Ďalšia časť cesty už pokračovala v otvorenej krajine, kde bolo opodiaľ vidieť pozostatky Toskánskej kultúry a čo kopček, to mestečko. Slnko už začínalo zapadať a ja som už tlačil na plyn troška viacej, len aby sme do Ríma prišli za svetla. Pred Rímom nás čakala malá zápcha, až neskôr som pochopil, že som tú kolónu mohol obísť. Zišli sme z diaľničného obchvatu dole na mestskú výpadovku. Doprava sa zrazu zhustila. Autá zo všetkých strán, tlačenica, do toho všade prítomné motorky, ktoré robili tesnotky okolo spätných zrkadiel. A aby nestačilo, tak si to motorky hnali aj v pritosmere dvojprúdovej cesty. Toto tu ešte nebolo. S očami na stopkách sme šťastne dorazili k hotelu. Hurá, už sme v Ríme.

Pozreli sme si izbu, ktorú sme nazvali krypta, pretože bola v takom polopodzemí. S luxusnou izbou pri Benátkach sa to porovnať nedalo, ale samostatná sprcha a dostatočne veľká spálňa sú na Rímske pomery vcelku luxusné podmienky, teda za cenu do 100 EUR za izbu za noc. Výhodou bola aj blízkosť metra a možnosť parkovania vo dvore, takže pre turistu nášho typu optimálne miesto. Ovšem boli tu aj nevýhody, ktoré ak by boli odstránené, tak by sme hotel hodnotili lepšie. Hneď pri vstupe do hotela nás privítala armáda talianskych komárov z neďalekej rieky. A pravidelne nás otravovali na terase. Do izby sa išlo dole schodmi, akoby do podzemia, a chodbe v podzemí bol akýsi čudný smrad, pripomínal mi pohrebné vône, preto aj ten názov pre našu izbu - krypta. Vstupné dvere na chodbu hrozne vŕzgali a búchali, takže aj keď sme boli až na konci chodby, počuli sme každého príchodzieho.

Ešte sme si dali pivko na terase s výhľadom na rieku, na brehu ktorej stál hotel, a išli sme spať. Na druhý deň nás čakal náš hlavný cieľ - Rím.