Obyčajný Pomaranč

Čo sa dá asi napísať na záver. Asi toľko, že to bola pre nás najkrajšia a najlepšia dovolenka v živote. Máme z nej toľko zážitkov, že po návrate domov sme sa zhodli v tom, že nevieme, s čím máme začať, keď sa naás pýtajú ako bolo. Bolo to jednoducho 14 dní plných nového poznávania, zážitkov, skúseností, sklamaní, ale aj radosti a užívania si. Takto na záver sa asi patrí zrekapitulovať to najlepšie: Najkrajšia historická pamiatka bol Kostol sv. Ignáziusa. Najkrajšia budova bola Katedrála vo Florenzii. Najlepšie sme sa cítili vo Vieste. Za najväčšie zážitky považujeme: rozloha historického centra v Benátkach rozloha námestia v Padove a jeho výzdova vonkajšia výzdoba katedrály vo Florenzii kupola katedrály vo Florenzii s prihliadnutím na to, že je celá z tehál krása a kľud, ktorý vyžaruje Toskánsko pokoj pôsobiaci na nás v dokonale zachovalom San Gimignano obrovský šok z krásy v kostele sv. Ignaziusa dokonalosť Pantheonu rozloha Anjelského hradu majestátnosť zrúcaní

Noc bola vcelku pokojná na to, že vedľa nás bola hlučná cesta. Takže sme sa vcelku dobre vyspali. Ráno klasické zbalenie, raňajky, zaplatenie. Išli sme sa ešte rozlúčiť s morom, to bolo naposledy, čo sme more videli. Sadli sme do auta a pokračovali sme cez Slovinsko domov. Navigácia sa však opäť začala strácať v uličkách a hnala nás na akési dosť rozpadnuté cesty, takže prišlo znova rozhodnutie ísť podľa inštinktu a aj navigácia to o chvíľku pochopila. Vychádzali sme na kopec za Trieste smerom na Slovinsko. Tu sme ešte mali možnosť vidieť niekoľko pekných pohľadov na pekné pobrežie a onedlho sme už boli na Slovinských hraniciach, kde sme si rýchlo kúpili dialničnú známku a pokračovali sme smerom domov. Cesta ubiehala vcelku rýchlo, asi aj preto, že to už nebola rovina ako v Taliansku, ale sme prechádzali kopcami. Tu sme videli aj prvú a jedinú dopravnú nehodu na celej dovolenke. A fakt, že to už bolo mimo Talianska a v Taliansku sme žiadnu nehodu nevideli, bol prekvapujúci. Aj nap

Táto časť našej cesty bola veľmi skromná a nudná. Pôvodne sme mali naplánovanú zastávku v Bologni, kde bol však po zemetrasení vyhlásený stav ohrozenia a preto sme sa tomuto mestu radšej vyhli. Na pláne bola teda cesta zo San Marina priamo do Trieste. Odjazd zo San Marína Ráno bolo ako skoro každé iné, budíček, zbalenie, raňajky, zaplatenie, rozlúčenie a hybaj ďalej. Tentokrát sme to mali spestrené prázdnou nádržou. Avšak zjazd dole z vrchola kopca nepotreboval zasa až tak veľa benzínu. Dorazili sme však na prvý kruháč a tu nastala čudná situácia. Očividne som nepochopil, prečo tu ten kruháč vôbec stoji. Išli sme totižto dole kopcom, pričom po pravej strane sme mali dolinu a po ľavej strane bol vrchol kopca. Od kruháča sme mali pokračovať po ceste, ktorá išla v podstate priamo pod tou našou, takže bolo potrebné otočiť sa o 180 stupňov. Moje auto na tento manéver potrebuje dosť veľa miesta, ale keďže tieto dve cesty (príjazdová a výjazdová) sa schádzali v dosť ostrom rohu, mal som

San Marino je najstaršia republika na svete a zároveň aj jej hlavné mesto. Leží na dosť strmom kopci v tvare lupeňa, ktorý je z jednej strany úplne kolmý a na druhej strane je ešte stále strmý ale dostatočne plochý na to, aby sa tam nachádzalo samotné mesto. Historické centrum je obklopené hradbami, ktoré sú až doteraz úplne zachovalé. Nad mestom na samotnom vrchole kopca sú 3 veže, ktoré slúžili hlavne na obranu mesta. Zvony Ráno bolo čudné. Ak sa dobre pamätám, tak celú noc každú hodinu odbíjali zvony na radnici. Ešte za svitania sa odbíjanie zmenilo na zvonkohru, ktorá ma dokonale zobudila. Do toho sa pridal za svitania veľký zvon, ktorý svojim prenikavým zvukom nenechal žiadneho návštevníka na pokoji. Aby to bolo jasnejšie, zvon bol poháňaný ručne. Teda ráno vyšiel hore na vežu asi chlapík zvonár a rozhýbal ten obrovský zvon tak, aby začal zvoniť. A ako sme neskôr večer odsledovali jeho techniku, tak ho najskôr rozhýbal najviac, ako sa len dalo. Výsledkom bolo, že prvá ra

Zastávka vo Vieste bola vcelku krátka, ešte by sme tu zopár dní vydržali. Ale čas neúprosne tlačil a naša dovolenka sa blížila ku koncu. Museli sme sa teda pobrať smerom späť na sever. Ráno sme si privstali k východu slnka, ktoré bolo nádherné, urobili sme z toho zopár fotiek, na chvíľku sme si ešte ľahli. Neskôr sme sa pobalili, zbehli na raňajky, zaplatili hotel a rozlúčili sa s Vieste. Odchádzali sme severnou stranou z toho malebného poloostrova. Termoli Zastavili sme sa ešte v Termoli, malom mestečku na brehu mora, veľmi bolo podobné Vieste. Klasický prímorský scenár, teda skalnatý výbežok a na jeho vrchole stojí mestečko. Spravili sme si krátku prechádzku, poobzerali sme si nejaké tie pamiatky, poobzerali nádherné pláže a pobrali sme sa ďalej. Počasie malo byť dnes nie veľmi vľúdne, malo sa zamračiť a pršať. Vybehli sme na diaľnicu a pokračovali sme po pobreží smerom na sever. Nič zvláštne nás tu nezaujalo, obyčajné pobrežie, svoje spravilo aj to, že sme išli po diaľnici.

Zobudili sme sa do slnečného rána. Deň pred tým tu pršalo, ovšem teraz bola obloha modručká plná nevinných obláčikov. Ráno bolo len okolo 20 stupňov a predpoveď takisto vravela len o 24 stupňoch cez deň. Nie je to síce nič extra pre pobyt pri mori, znamenalo to zároveň, že do mora nepôjdeme. Nám to však akosi nechýbalo a nežnejšia polovička sa tešila na romantickú prechádzku po mestečku. Dali sme si raňajky, ktoré boli vcelku bohaté, podľa manželky tie najlepšie, ktoré sme na dovolenke mali. Bolo to aj vďaka veľkému výberu ovocia a zeleniny. Ja som si dal klasicky pečivo s maslom, prosciuttom a syrom. Zobrali sme foťák, chytili sa za ruky a vybrali sme sa do mestečka, ktoré bolo od nás vzdialené asi jeden kilometer. Vieste Pláže, okolo ktorých sme prechádzali, boli úplne prázdne. Bolo veterno a chladno, takže nikto do vody nešiel. Stretnúť človeka bolo niečo výnimočné, pobrežie bolo úplne prázdne. A podobne to bolo aj v meste. Nikde nikto nebol, prázdne ulice. Až časom, keď s

Nastal deň, kedy sa rozlúčime s Rímom a vyberieme sa ešte južnejšie, do Neapola a odtiaľ k Jadranskému moru do Vieste. Mali sme dosť cestovať autom s niekoľkými zastávkami (Napoli, Pompei, Candella). Privstali sme si preto, aby sme nemali zasa časový stres, posledné raňajky v Ríme, skontroloval som čelné sklo na aute, ktoré našťastie už ďalej nepráskalo, zaplatili sme, nahodili batožinu a vybrali sme sa na cestu. Cesta z Ríma Keďže bol pondelok ráno, očakával som trošku viac áut na cestách, čo sa však naplnilo len z časti. Od hotela sme sa vcelku svižne dostali až na obchvat, kde doprava zastavila vďaka zápche na vjazde do Ríma, na čo som po zopár minútach došiel a pokračovali sme na diaľnicu. Po ceste sme potrebovali natankovať, takže po asi hodine jazdy sme odbočili na benzínku Esso. Už z diaľky na nás mával jeden obsluhujúci, že nech zastanem na stojane úplne naľavo, čo som aj tak plánoval. Vystúpil som, otvoril nádrž, dal do nej hadicu a nič. Tak znova a nič, benzín nešiel, d

Ráno sme sa opäť pokúsili vybabrať s davmi ľudí, taký bol aspoň plán. Dali sme si narýchlo raňajky a hybaj na metro. V ten deň bola nedeľa, čiže nečakali sme žiadny nápor ľudí v dopravných prostriedkoch. Aj tak bolo, metro bolo v podstate prázdne. Na stanici Termini sme prestúpili na druhú linku smerom do Vatikánu a na nám už známej stanici Ottaviano sme vystúpili. Parádne bolo, že nás už neotravovali pochybný sprievodcovia Vatikánskym múzeom, takže sme sa vybrali poloprázdnymi ulicami smerom na Námestie sv. Petra. Boli sme plní očakávania, či nám náš plán vyjde. Akonáhle sme bol na námestí, bol nám jasné, že plán vyšiel do poslednej bodky. Nejakí ľudia tu boli, ale s kľudom to môžme označiť za prázdne námestie. Rýchlo sme si ešte spravili fotografie prázdneho námestia a vybrali sme sa do baziliky. Bazilika sv. Petra Tu sme vôbec nemuseli čakať. Prišli sme na miesto pred 9:00 a oplatilo sa. Okrem zopár ľudí stojacich pred skenerom sme vôbec nečakali v rade. Plynulo sme prešl